V štvrtom zväzku súborného diela Kornela Földváriho O detektívke sú publikované zasvätené, ale prepiatym teoretizovaním nezaťažené štúdie o umení detektívky, o jej najznámejších tvorcoch i hrdinoch. Kornel Földvári sa neusiloval o encyklopedickú dôkladnosť – sám svoju knižku prirovnal skôr k čitateľskému denníku. Nebol ani zaslepeným vyznávačom tohto populárneho literárneho odvetvia, vyberal z nepreberného množstva tie diela a spisovateľov, ktorí podľa jeho názoru detektívku vývinovo posunuli, alebo ju obohatili pridanou literárnou hodnotou.

O autorovi

Narodil sa 13. februára 1932 v Trenčíne, po maturite od roku 1950 študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ale z politických dôvodov musel štúdium zanechať a nastúpiť na vojenčinu do pomocného technického práporu (PTP). Štúdium dokončil až ako externista v roku 1960. Trinásť rokov bol redaktorom (v časopisoch Mladá tvorba a Kultúrny život). V rokoch 1969 – 1970 bol riaditeľom Divadla na korze v Bratislave. Od roku 1971 až do Nežnej revolúcie pôsobil ako referent v Slovenskej literárnej agentúre LITA. V rokoch 1990 – 1992 bol prvým námestníkom ministra kultúry SR a po roku 1992 až do dôchodku bol dramaturgom divadla Štúdio L+S v Bratislave. Umrel 26. marca 2015 v Bratislave.

Krátke prózy začal publikovať ešte ako stredoškolák. V roku 1963 bol ocenený na festivale Jaroslava Haška v českej Lipnici a vydal pod pseudonymom Miroslav Kostka zbierku humoresiek Netypické príbehy. Ako publicista a kritik sa venoval karikatúre a okrajovej, predovšetkým detektívnej, dobrodružnej, humoristickej a sci-fi literatúre. Napísal množstvo doslovov. Pod vlastným menom debutoval až ako 67-ročný – vydal literárno-kritické knihy O stručnosti (1999), Svet pre dvoch (O Lasicovi a Satinskom, 2004), Päťadvadsať (O slovenskej karikatúre, 2005), O karikatúre (2006), O detektívke (2009), prózy Príbehy z naftalínu (2003), ...až pod čiernu zem (2014) a dve knihy rozhovorov Kornel Földvári (2014) a O sebe (2017).

Ukážka z knihy

Keď teoretici z času na čas vyratúvajú predchodcov detektívky – od Oidipových odpovedí na hádanky, ktoré mu kládla Sfinga, cez ostrovtipné Šalamúnove rozsudky po pikareskné a zbojnícke romány či až po americké šestákové zošity o slávnych zálesákoch, predkoch osamelých stopárov v betónovej džungli, v zozname všetkých týchto muzeálnych žánrov mi rozhodne jeden chýba: stredoveká dišputa medzi dušou a telom. Znie to možno zvláštne, ale pozrime sa bližšie, čo je vlastne podstatou detektívky. Nie vari iskrenie medzi „telom“, hrubou matériou (odpudivou fyzickou podobou zločinu), a “dušou“, intelektom (bez ohľadu na to, či je chladne analytický, alebo poletuje na krídlach intuície), ktorý sa usiluje vystopovať nehmotné pramienky zložitej motivácie neznámeho páchateľa a vyloviť ho tak z anonymity?

Motív súboja „duše“ a “tela“ môžeme v detektívke sledovať i priamo v peripetiách pátrania. Z tohto kontrastu vzniká základná schéma detektívky: na jednej strane prípad rieši obmedzený policajt; nemusí byť doslova hlúpy, hoci práve to je v tomto žánri obľúbená finta. (Nezastupuje v skutočnosti „hlúposť“ občas nevyhnutné mimikry mužov zákona, ich akt sebazáchovy? Vieme predsa, ako ani nie tak dávno priamo pred očami verejnosti dopadli múdri policajti pri pátraní po únoscoch prezidentovho syna.)

Nech je to už tak či onak, erárnou cestou zozbierané prízemné fakty policajta pri dedukovaní zväzujú. A do prípadu sa mu silou-mocou derie nekonvenčný súkromný detektív, plný fantastických úvah a hypotéz. Nemusí to byť hneď legendárny Sherlock Holmes, ale, povedzme, z mladších neznesiteľný snob Philo Vance alebo exaltovaný Ellery Queen, či hoci aj pevne v paradoxy Božej vôle veriaci otec Brown. Pravda, Chestertonov skromný kňaz je špeciálny prípad. Jeho viera, totožná s autorovým presvedčením o životných absurditách, kde pravda je vždy najneuveriteľnejšia a najnedôveryhodnejšia, ho občas dovedie k riešeniam naozaj bizarným. Jeho páchateľ je zvyčajne naoko slušný a dobre vychovaný. Ozajstných zloduchov (najmä ak sú navyše rúhaví pochybovači a neznabohovia) treba obrátiť a nie usvedčiť.

No ak sa nad neúctou k policajtom a preferovaním pátračov na vlastnú päsť zamyslíme, zistíme, že má oveľa hlbšie korene, než je autorská svojvôľa. Je akýmsi prvým poistným ventilom, ktorý detektívka čitateľovi ponúka, svojráznou formuláciou odvekého polemického vzťahu obyčajného človeka k vrchnosti a k jej inštitúciám. Poskytuje zadosťučinenie a malý súkromný triumf odbojnému indivíduu vo vzťahu k mašinérii. Kdesi v kútiku ktoréhosi mozgového závitu máme všetci od nepamäti zakódovanú nechuť k autoritám. Nachádzame ju, povedzme, v našich rozprávkach, ale aj v staroegyptských textoch, kde si obratný zlodej získava nefalšované sympatie tým, ako si vie poradiť so všetkými nástrahami strážcov poriadku, súdneho aparátu, ba i kráľovského majestátu.

Nedá sa nič robiť, kým sú medzi ochrancami zákona čitatelia detektívok, musia sa s touto literárnou manierou zmieriť a nebrať ju osobne. Taký šťúply, namyslený belgický génius Hercule Poirot Agathy Christie jednoducho potrebuje pozadie, na ktorom by vyniklo iskrenie jeho „malých sivých buniek“ – a nemusí to byť akurát habkanie oficiálneho policajného vyšetrovania. Geniálne tento problém vyriešil Sherlock Holmes, keď sa so svojím famulusom dr. Watsonom nasťahoval rovno do spoločného bytu, aby ho mohol poúčať od raňajok do večere.

Každý detektív – najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy – je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo. Keď mu ďalšie poznatky tento svet rozmetajú, neúnavne sníva v upravených kulisách o nových akciách, iba čo kedy-tedy podľa okolností prehodí jednotlivé postavy. Stane sa občas, že v riešení zločinu súperí niekoľko detektívov; človek má potom pocit, že každý z nich analyzuje celkom iný prípad. Zo známych faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?

(str. 11)