Teória kresleného humoru a glosy o jeho tvorcoch. Tretí zväzok súborného diela Kornela Földváriho obsahuje text prvého vydania knihy – za ktorú získal autor prestížnu Cenu Dominika Tatarku – rozšírený o medailóny slovenských karikaturistov.

"Kreslený humor je tajná reč, ktorú sa ľudstvu podarilo prepašovať z babylonskej katastrofy." Kornel Földvári

„Nestrácal zbytočne čas kritizovaním, bol predovšetkým očarený popularizátor, ktorý nachádzal vďaka svojmu rozhľadu vzťahy, ktoré ostatným unikali. To neznamená, že by nebol kritický, len o mnohých veciach radšej nepísal. Keď sa však ojedinele vyjadril kriticky, tak to boli nekompromisne najostrejšie výhrady, kde neváhal hovoriť o chorobných fóbiách, cynickom kódexe zvráteného podozrievania a primitivizmu, hyenistických dimenziách, či o bľabotaní netalentovaných grafomanských vtipkárov.“ (Fero Jablonovský v doslove knihy).

Tomáš Janovic o Kornelovi

„Dovoľte mi začať anekdotou. Jano sedí na strome a píli si konár pod sebou. Ide okolo babka: „Jano, skydneš na zem!“ „Ale kdeže, babka, ja dobre viem, čo robím.“ Babka pokračuje v ceste a zrazu obrovský rachot, Jano spadol na zem. Pozviechal sa a kričí: „Babka, a nemohli by ste mi ešte niečo predpovedať?“

Humor má dva plusy – jednou rukou nám rozdáva radosť a druhou rukou triafa klinec po hlavičke. Áno, humor nás vtipne, veď ako ináč, upozorňuje na naše mínusy, a také niečo sa pod Tatrami neodpúšťa. Slovenčina je presná: čo nie je vážne, to znevažuje. Som veľmi rád, že dnešnú cenu Dominika Tatarku dostáva jeden z našich najbrilantnejších znevažovateľov, Kornel Földvári. Ten už dávno zistil, že humor v akejkoľvek podobe, či už písanej, hranej alebo kreslenej nie je národným zločinom, ale národným dobrodením – ak sa podáva skvelým štýlom. A Kornel o takomto humore celý život píše skvelým štýlom, čo potvrdzuje starú pravdu, že štýl je človek.

Čítať knižku O karikatúre má dva plusy – pri jej čítaní pociťujeme nekaždodennú radosť a zároveň s obdivom sledujeme, ako triafa klinec po hlavičke. Takýto bedeker o domácej i svetovej karikatúre nám ešte nikto neponúkol. Navyše, táto knižka spolu s ďalšími opusmi Kornela Földváriho o humore má ešte jednu prednosť. Dominik Tatarka píše v Prútených kreslách: „City z tých čias sa už dávno rozplynuli, ale zostal mi spôsob cítenia a myslenia ako tomu bezrukému, ktorý cíti práve tou amputovanou rukou.“ A ja dodávam – keby sa opäť zintenzívnili snahy patetikov amputovať pod Tatrami humor, iróniu a sebairóniu, zostane nám spôsob cítenia a myslenia ako tomu bezrukému, ktorý cíti práve tou amputovanou rukou, až kým nám, všetkým postihnutým, vo veľkej miere vďaka Kornelovi Földvárimu, opäť nedorastie amputovaná ruka, čím som, pravdaže, vôbec nič nechcel predpovedať.“

Laudatio Tomáša Janovica pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku

Ukážky z knihy

Kreslený humor je tajná reč, ktorú sa ľudstvu podarilo prepašovať z babylonskej katastrofy. Vysiela ňou tiché, priam telepatické signály ponad historické epochy, nepriedušne uzavreté hranice i kontinenty – a možno už zajtra i ponad galaxie. Mimoslovné posolstvá, zašifrované do obrazov, kde je slovo skôr na prekážku, sú adresované intuícii, podvedomému vnímaniu. Nemožno ich konkrétne definovať a dešifrovať podľa tabuliek povolených a zakázaných myšlienok, preto sú v očiach byrokratov a samozvaných správcov sveta podozrivé. Slobodomyseľnosť humoru pôsobí v ich predstavách ako deštruktívny fenomén. Neútočí na nič konkrétne, no o to je nepolapiteľnejší, nikdy nemožno vedieť, kde iskrička smiechu vyvolá zhubný požiar falošných zásad a nepravých idolov.

Smiech sa nedá úradne nariadiť a určiť mu konkrétne ciele (dopadlo by to rovnako tristne ako naša „politická“ karikatúra uplynulých desaťročí), ani polapiť a zakuť do pút poučiek a paragrafov. Rodí sa vždy individuálne a v nečakaných okamihoch ako nezadržateľný záblesk vzťahu ľudského ducha k stavu sveta, k realite okolo, ktorý inštinktívne a hoci aj momentkou každodennej banality preniká k podstate.

Ako univerzálna morzeovka hľadá v človeku to spoločné, ventiluje averzie, pocit nespokojnosti, ale aj túžby a predstavy. Pravdaže aj v “najnezáväznejšom“ humore je nakoniec kus politiky, nemá však podobu po desaťročia nanucovaných holubičiek mieru a zlých kapitalistov v cylindroch. Je to politikum skôr druhotné, vznikajúce akosi mimovoľne, svojský návrat k antickému ideálu zoon politikon, k prirodzenému záujmu o potreby ľudskej obce, človeka kdekoľvek na Zemi. Aj najdrsnejší humor sa v konečnom dôsledku stáva priateľským pozvaním do tajnej komnaty autorových vízií a citov. Obnažuje pritom aj divákove názory, predsudky a necnosti, zároveň ho však očisťuje zahanbeným úsmevom sebapoznania.

Len vďaka nemu môžeme v džungli moderného chaosu kdekoľvek na svete s úľavou vysloviť to Mauglího spásne: „Jednej krvi sme ty i ja!“

(str. 9)

S pravidelnosťou morského prílivu chrlia rotačky vyše storočia deň čo deň milióny exemplárov komiksov: kreslené príbehy dokonalých hrdinov, až smiešnych vo svojom supermanstve, a komických postavičiek, ktoré vedia vyvolať spolu so smiechom i záblesk smútku svojou chaplinovskou neschopnosťou zapojiť sa do strojového rytmu zautomatizovaného sveta. Svojrázny žáner, o ktorom napr. Hilde L. Mossová vyhlasuje: „Komiksové zošity sú symptómom zosurovenia dospelých a prispievajú k zosuroveniu novej generácie“ a ktorý pedagógovia po celom svete obviňujú, že odúča čítať a produkuje moderných analfabetov. No súčasne ho obdivujú také zjavy svetovej kultúry, ako je René Clair, John Steinbeck či Alain Resnais.

Preklínaný aj obdivovaný, no najmä horlivo konzumovaný je komiks typickým dieťaťom moderného veku. Nielen ako náhrada rozprávky pre dospelých, túžiacich uniknúť z každodenného úmoru, no najmä ako výraz ľudskej túžby zachytiť dynamiku pohybu. Túžby takej starej ako samo ľudstvo. Ak viacerí teoretici považujú za jedného z praotcov komiksu rímsky Trajánov stĺp z roku 113, okolo ktorého sa špirálovito vinie vyše päťdesiatmetrový vlys s výjavmi z bojov s Dákmi, newyorská knižnica šla ešte ďalej a inštalovala roku 1950 výstavu pod programovým názvom 20 000 rokov komiksu. Celkom v duchu Steinbeckovho výroku: „Cromagnonská literatúra je nakreslená na stenách jaskýň v Altamire.“

Kam teda vlastne zaradiť komiks?

Narába arzenálom výtvarného umenia – no na rozdiel od neho sa usiluje zachytiť súvislý epický dej priamo v pohybe.

Rozpráva vzrušujúce príbehy – slová tu však majú minimálnu úlohu, všetko sa usiluje vyjadriť vizuálne.

Znie to možno paradoxne, no najviac styčných bodov má s filmom. Neopisuje, ale predvádza akciu. Obláčiky s maximálne hovorovými dialógmi postáv zabezpečujú, že sa pozornosť netriešti medzi obraz a text; ich tvar, veľkosť a typ písma dokonca zaznamenávajú intenzitu prejavu a náladu hovoriaceho. Expresívne zvukomalebné častice reprodukujú ešte i charakteristické zvuky: výstrel, kroky, úder… Pri „montáži“ príbehu narába komiks typicky filmovými prostriedkami, ktoré by nerobili hanbu ani najavantgardnejšiemu filmárovi. „Komiks a film majú spoločné dieťa: oživený obrázok,“ konštatuje René Clair.

Z toho vyplýva, že nie každý nakreslený príbeh musí byť komiksom. (Dôkladní nemeckí usporiadatelia berlínskej výstavy komiksov vymedzili predmet svojho záujmu takto: „Komiks strips možno definovať štyrmi znakmi: integráciou slova a obrazu, pričom dominuje obraz; rozprávaním príbehu, story vo viacerých obrázkoch; periodickým vychádzaním; stálymi postavami.“) Nie je ním, povedzme, séria samostatných kreslených vtipov, spojených postavou hrdinu (napr. známe Peynetove cykly o dvojici zaľúbencov) a už vôbec nie kresby, spojené len tou istou témou. Nemajú vnútorné napätie, neženie ich vpred súvislý príbeh. No ozajstným plnokrvným komiksom nie je ani mechanicky prekreslená literatúra, neobratné prerozprávanie čohosi, čo už bolo vyslovené oveľa lepšie adekvátnymi prostriedkami. Komiks (tak ako film) môže vzniknúť, ak sa literárna predloha neprerozpráva, ale znovuzrodí v špecifickej komiksovej podobe a nevlečie so sebou balast opisov, statických pasáží či knižných dialógov.

Je charakteristické, že hoci pri kolíske komiksu stála európska inšpirácia, jeho zrod sa uskutočnil v Amerike, v krajine, ktorá povýšila tempo, neustály pohyb a aktivitu („Čas sú peniaze!“) na kult. Tu sa naplnila Clairova požiadavka, že komiks musí mať rozprávačský rytmus, ktorý nesmie stratiť tempo. Najmä keď Richard F. Outcault siahol vo svojom Hogan‘s Alley po osvedčenom prostriedku starých karikatúr, po obláčiku s priamou rečou postáv a oslobodil tak kresbu od sprievodného textu.

No rovnako charakteristické je, že komiks – ako prezrádza už jeho meno – sa od prvopočiatku nerozlučne spája s humorom. A je to práve humor, čo chráni príbehy veselých postavičiek od naivity a falošného filozofovania, ktoré neraz vedú jeho „heroickú“ odnož na pokraj fantazmagórie a gýča. Humoristické komiksy vznikli možno tak trochu i ako reakcia na tradičné kreslené vtipy, statické obrázky so siahodlhými vysvetľovacími textami pod nimi. Usilujú sa zachytiť komickú situáciu ako akciu, kde sa v divom tempe nemej grotesky valí gag za gagom, a nie iba ako meravý výsek z nej.

(str. 165)

O prezentácii knihy

Svet karikatúry

,,Dobrá karikatúra sa nesmeje ľuďom, ktorí  robia hlúposti, dobrá karikatúra sa smeje hlúposti.“ (Tomáš Janovic) Práve toto motto sa výstižne hodí k slávnostnej prezentácii najnovšej knihy Kornela Földváriho O karikatúre, ktorá vyšla vo vydavateľstve L.C.A. a patrí do série podujatí osláv 15. výročia vzniku tohto aktívneho vydavateľstva. 3. marca 2006 v kaviarni kníhkupectva Ex libris v Stredoeurópskom dome fotografie na Prepoštskej ulici 4 ,,vypravili“ na cestu za čitateľom túto knihu fanúšikovia neopakovateľného Kornela Földváriho, literárni odborníci, karikaturisti, medzi ktorými nechýbala legenda našich karikaturistov Jozef Babušek i ďalší priaznivci tohto žánru.

Vystúpenia, ktoré sprevádzali piesne Petra Lipu z jeho najnovšej platne Lipa spieva Lasicu, boli vážne i veselé, poučné i vtipné. Všetky spájal kreslený humor v našom živote. moderátor podujatia Oliver Bakoš načrel aj do histórie a pripomenul, že ,,písať o humore je ťažké a nie to ešte napísať knihu“. Knihu O karikatúre – výber publikovaných článkov, esejí, rôznych predslovov, rozhovorov z periodík, zborníkov, kníh, katalógov výstav a portrétov zahraničných i domácich karikaturistov s množstvom karikatúr predstavil vo svojom príhovore jeden z ,,kmotrov“ knihy – vždy vtipný Dušan Dušek. Ten o. i. úvodný text z knižky Svet jedným ťahom parafrázoval na knižnú novinku a označil ju - kniha jedným ťahom. V uvoľnenej atmosfére, príznačnej pre humor sa ,,priznal“ aj autor k svojmu vzťahu ku karikatúre i podnetu na vznik tohto dielka. ,,Kreslený humor - zdôraznil – tajná reč, ktorú sa ľudstvu podarilo prepašovať z babylonskej  katastrofy. Vysiela ňou tiché, priam telepatické signály ponad  historické epochy, nepriedušne uzavreté hranice a kontinenty...“

Z viacerých definícií či charakteristík karikatúry, ktoré odzneli, si pripomeňme napr. výrok Louisa Bourdaloua ,,Múdry sa smeje vždy so strachom“, Karla Havlíčka Borovského ,,Pravý humorista nesmeje sa nikdy len iným, ale vždy aj sám sebe“ a Charlesa Baudelaira ,,Karikatúra má dve zložky, kresbu a myšlienku, drsnú kresbu a zžieravú, ale zahalenú myšlienku“.

Knihu Kornela Földváriho O karikatúre vypravili ,,kmotrovia“ k čitateľovi pagáčikmi. Tieto symbolizovali chlieb, ktorý je pre život potrebný rovnako ako humor, označovaný za soľ života. Nech sa knižke darí a nájde si čo najviac svojich čitateľov.

Lýdia Čelková, Knižná revue 2006/07

O autorovi

Narodil sa 13. februára 1932 v Trenčíne. Pod pseudonymom Miroslav Kostka vydal v roku 1963 zbierku humoresiek Netypické príbehy. V roku 1970 odovzdal do vydavateľstva Smena rukopis knihy Výstrel v zrkadle, ktorý mal vyjsť v kritickej edícii, ktorú viedol Milan Hamada, kniha však z politických dôvodov už nevyšla a rukopis, ktorý sa našiel v pozostalosti, bol publikovaný ako prvý zväzok súborného diela Kornela Földváriho. Pod vlastným menom vydal literárno-kritické knihy: O stručnosti (1999), Svet pre dvoch (O Lasicovi a Satinskom, 2004), Päťadvadsať (O slovenskej karikatúre, 2005), O karikatúre (2006), O detektívke (2009), prózy: Príbehy z naftalínu (2003), ...až pod čiernu zem (2014) a dve knihy rozhovorov: Kornel Földvári (2014) a O sebe (2017).  Umrel 26. marca 2015 v Bratislave.