Zborník najlepších poviedok 26. ročníka literárnej súťaže.

Hlavnú cenu získal Kristián Lazarčík. Prémiami boli ocenení: Terézia Fabianová, Mária Figurová, Marek Grajciar, Dorota Hinštová, Peter Hoferica, Pavol Kuspan, Kristína Lenart, Zuzana Vasičáková Očenášová a Pavol Weiss.

V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Ivany Gibovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže.

Porotkyne, ktoré posudzovali 367 súťažných prác a aj príspevky v predchádzajúcich ročníkoch sa zhodli, že kvalita textov má stúpajúci trend, o čom svedčí fakt, že do druhého kola postúpil dvojnásobný počet poviedok ako vlani. Rozhodovanie bolo preto zložité a množstvo zaujímavých poviedok sa do finále nedostalo – ich názvy sú označené v doslove zborníka, aby porota povzbudila ich autorov k ďalšej tvorbe.

ÚRYVKY Z KNIHY

„Trnka je chlapec, no cíti sa ako dievča, preto ním občas aj je, ale iba takmer. Trnka je jednoducho taká nevydarená slivka. Chcela by ňou byť, no nie je, je jednou z milióna rastúcich na kroch, nevydrží ani dozrieť dosladka a preto usychá trpká. Keďže je taká, nikto z nej úžitok nemá. Muži ju iba použijú, no nezjedia, a tak ju potom, keď stvrdne, zožerú vtáky. Aspoň niečomu je na osoh...“

(Kristián Lazarčík: Self-help)

 

„Všetci stíchli, keď si otvoril dvere, izba sa zaplnila tvojím dychom a potom. Elena sa schúlila na gauči a čítala si rozprávky. Ledva si sa držal na nohách, zvalil si sa na stoličku a babka ťa prisunula za stôl. „Jedlo,“ zachrčal si. Babka ti nabrala lečo, odkrojila chlieb, podala lyžicu a rýchlo si sadla do rohu izby, odkiaľ už na teba nevidela. Ticho prerušovalo len tvoje mľaskanie, lyžica ti padala z rúk...“

(Terézia Fabianová: Nedeľný obed)

 

„V sobotu nie je kam ujsť. Každý pracovný deň môžem utiecť do spálne, na balkón alebo do kúpeľne, kdekoľvek, kde sa za počítač schovám ako do zákopu, ale cez víkendy som v prvej línii. Vypočítal som, že je to už šesťstošesťdesiatšesť dní, čo pracujem z domova. To číslo nebude dobré znamenie...“

(Mária Figurová: Rok života vločky)

 

„Dvere na kuchynke sa rozletia. „Boha, chlapi, sviňa nám ušla!“ Zasmejú sa. Bledú na Strýcovej tvári však strieda bordová. „Čo čumíte?! Vstávajte, musíme ju chytiť!“ Nik nechápe, no aj tak sa s hrmotom dvíhajú a nasledujú ho von. Krvavá stopa v snehu smeruje k bráne. Zuzin otec púšťa psa z reťaze. Vybieha ako šialený a šteká, akoby kričal, ja som vám to hovoril. Jeho brechot sa mieša s babkiným rytmickým ježišmáriajozefe...“

(Marek Grajciar: Prasa nad priepasťou)

 

„Marta Joža odmietala pochovať. Hodiť do jamy a zakopať, ako poklad, ktorý sme nenašli, ale naopak stratili. Prikryť všetky tie roky kopou hrudkovitej hliny a začať zabúdať. Nechcela vravieť zbohom a nechať jeho telo tajnému rozkladu, na ktorý mali trúchliaci pozostalí súcitný zákaz sa prizerať. Ibaže Marta bola iná. Žena z dediny, silná a krehká zároveň...“

(Dorota Hinštová: Otec z mäsa a rodina z kostí)

 

„Niekto prevrátil toitoiku. Leží bezmocná, duša sa z nej leje a niekoľko svedkov túto dušu prekračuje, keďže si do tábora vzali len jeden pár topánok. Vedúcko nadáva, chce vedieť, kto všetko bol v okolí, keď sa tento zločin stal. Lebo inak sa tento akt nedá nazvať, iba zločinom. Toitoika je jedna, na všetkých štyridsať detí a osem dospelých, taká je ekonomická, ale aj didaktická situácia tábora...“

(Peter Hoferica: Úzkosť lesnej zveri)

 

„Dobrý deň, zmena sprievodcov. – Že zmena. Oddelené siamské dvojča, nevrlá, drzá, tmavomodrý mundúr, nevie, koľko meškáme, nevie, či prípoj počká, nevie, prečo nejde klíma, nevie, prečo jeden vagón horí, jediné, čo vie, je zaštekať do vlakového rozhlasu, že náš vlak mimoriadne zastavil a že nemáme vystupovať. Ešte sa nestalo, že by vlak mimoriadne nezastavil...“

(Pavol Kuspan: R 611)

 

„S antropologičkou Silvinkou dáme naraz kopačky. Alebo dostaneme, čo na tom záleží. Keď pominie fáza ľutovania, rozhliadame sa. Než prejde rok, ja sa nerozhliadnem ani raz, zato Silvinka stihne osemkrát. Nechápem, prečo mi to nejde rovnako dobre. Na čo čakám? Inžinier sa ukáže na Silvinkinej chate. Vie sa o ňom, že všetko rozmontuje. Auto, motorku, temperačku. Mňa rozoberie do poslednej skrutky. Začína to nenápadne, dokonca ma nechá, aby som si prvú povolila sama...“

(Kristína Lenart: Stratigrafia Jednorožca)

 

„Kto prvýkrát uvidí zblízka cikádu, prikrčí sa v úcte a obave. Tieň majestátu hrubého čierneho tela veľkého ako palec priľahne každú z krehkých duší. Najviac trpia dovolenkári. Večné cisárstvo zvukovej nadvlády nad Stredomorím si potom s hrôzou uvedomia len niektorí premýšľavejší. Ide výlučne o samcov. Po rokoch larválneho života v temnotách podzemí, rozochvievajú svoje brušné dutiny do šialených kmitočtov a ohlušujúcich decibelov, ktoré pri dlhom vystavení môžu spôsobiť hluchotu. Často preto, aby prilákali samičky. Niekedy aj z iných dôvodov...“

(Zuzana Vasičáková Očenášová: Ili Cezar, ili ništa)

 

„Dnes ide Erik po bravčový orez do Trenčína. Včera bol v Senci po Lovecký salám, časť nákladu vyložili pod Manderlou a zvyšok Šmihulovi pod stanicou. Šmihula je múdry, má aj bufet Crystál, staré mäso nikdy nevyjde nazmar, navarí z neho guľáš, alebo pripraví sekanú či fašírky. Veď ľudia zjedia, hovorí. Všetko sa dá použiť aj dva-tri razy, ja recyklujem!“

(Pavol Weiss: Celý život)