Valér Mikula je literárny vedec - teoretik, historik a esejista. V tomto výbere nemohli chýbať známe štúdie a eseje, ktoré svojho času vyvolali diskusie a polemiky a dnes ich možno považovať aj za isté medzníky v uvažovaní o slovenskej literatúre, či už ide o mladícky „buričskú“ štúdiu o Hviezdoslavovi, polemickú esej o D. Tatarkovi alebo „kontroverznú“ interpretáciu diela M. Válka.

„Literárna veda nie je tak celkom vedou (v porovnaní napríklad s prírodnými či exaktnými vedami). Texty vyslovujúce sa o umení, v ktorom sa nedá – a nemá – všetko zmerať a klasifikovať, by mali byť bližšie k umeleckej forme prejavu. Adekvátny spôsob, ako písať o umení, vidím v eseji, ktorá sa ako žáner pohybuje na hranici medzi vedou a umením. Určite musí prinášať nejaké poznanie, no netreba ho manifestovať okázalým vedeckým aparátom.“ (Valér Mikula)

Výber z textov Valéra Mikulu, vydávaný pri príležitosti jeho 70. narodenín, je rozvrhnutý do troch zväzkov: 1. Kritiky, 2. Štúdie a eseje, 3. Rozhovory.

Ukážky z knihy

Hviezdoslav je mýtom. Doklady netreba zvlášť vyhľadávať, takmer vždy, keď sa na verejnosti spomenie Hviezdoslav, je to Hviezdoslav veľký, mýtický. Školské vyučovanie, masmédiá, názvy ulíc, pomníky, kultúrne podujatia – to všetko spoluvytvára hviezdoslavovský mýtus, ktorý prenikol do každodenného života slovenského človeka. Napokon i písanie o Hviezdoslavovi sa stáva súčasťou tohto mýtu, v niektorých vyjadreniach naň nadväzujúc, v iných mu protirečiac, odhaľujúc ho. K tým druhým by sa rád zaradil aj tento príspevok.

(str. 47, Hviezdoslav ako automýtus)

Pátos udrží vo sfére vážneho aj to, čo by nás inak potešilo, pátos urobí zakázané ovocie i z toho, čo by nás inak do pokušenia neuviedlo. Pátos chráni pred korozívnym pôsobením skepsy, pátos ukotvuje každú prízemnosť vo vzduchu (hore, v transcendentne) – to vďaka nemu lístie už nešelestí, ale zhovára sa s Bohom. „Dielo je pochopiteľné len ako vývinový osobný rad, ako strom, ktorý koreňmi vrastá do domácej pôdy a korunou do nebeskej oblohy.“  A napokon štylistický a sujetový pátos (básnenie sujetom) spôsobuje, že čítať Tatarku prozaika nie je veľmi pútavým podujatím.

(str. 99, Tatarka alebo Démon pátosu)

Po februári 1948 „návrat ku skutočnosti“ začal znamenať odvrat od literatúry, najmä od tej „úpadkovej“, „spiatočníckej“ či „formalistickej“, na ktorej Válek rástol. Bolo sa treba zbaviť „starej príťaže“. Válek na rozdiel od mnohých „spolubojovníkov“ zo „spisovateľského frontu“ naozaj mal čo odhadzovať. Našťastie tak, ako sa mu nepodarilo definitívne zahodiť „starý klobúk melanchólie“, nepodarí sa mu ani zbaviť estetickej jemnosti: v každej knihe má okrem veľkých aj drobné básne, v ktorých – práve preto, že sú drobné – nestihne rozmeniť na drobné svoje básnické vynálezy, svoju extrémnu citovosť, svoje nešťastie i šťastie a svoju iróniu, ktorou sa pred oboma bráni, takže toto všetko je tam zachované v koncentrovanej podobe, čo uňho zväčša znamená v podobe nekoncentrovaného, zmäteného lyrického subjektu, ktorý má plné ruky svojej hlavy – kde by v nich ešte udržal celé veľké básnisko alebo nimi „ohýbal plech“!

(str. 122, Básnik medzi zúfalstvom a triumfom)