Smutno smiešna groteska. Jediný pravdivý príbeh o budúcnosti. V kalendároch sa píše rok 2222. Nič nie je na svojom mieste. Všetko je šedé, nielen nekonečné ulice, chodby, bludiská v budovách, ale aj predstavy v mysliach, bez žiadnych veľkých očakávaní. Hlavný hrdina Vilo je jedným z mnohých riaditeľov obrovskej firmy, v ktorej už nik netuší, aká je v nej pracovná náplň, načo má slúžiť a najmä aký má zmysel jej existencia.

Úryvok z knihy

Vilo dostal za to, že zorganizoval ešte stále prebiehajúcu neutíchajúcu svetovú vesmírnu konferenciu, od firmy nový supermoderný prístroj. Pravdepodobne to zariadil generálny riaditeľ Palinčirin.

Šedá krabica sa ocitla na jeho tmavohnedom stole bez lesku, keď nebol prítomný v kancelárii. Takýto je vždy postup pri odovzdávaní akéhokoľvek nového výdobytku techniky. Lebo inžinieri nemajú čas odpovedať na otázky a vysvetľovať, načo je čo, čo k čomu patrí a ako to vlastne funguje. Prístroj má, isteže, veľmi veľa tlačidiel, páčok, koliesok, obrazoviek. Na jednej z nich je napísané: „Predtým, ako prístroj zapneš, prečítaj si podrobný návod. Aj keď vieš, že žiaden neexistuje.“

Vilo začína byť trochu napätý, lebo mu bolo predtým zdôraznené, že zariadenie bude potrebovať a bez neho sa nepohne, jednoducho, nič neurobí, pokiaľ ho nebude schopný ovládať, absolútne ho mať v rukách, byť jeho pánom.

Na jeho kancelárii sa zrazu otvárajú dvere. Asistentka Mišiačiková zaostrila svoje ťažké dioptrie smerom k Vilovi. „Pán riaditeľ, nepotrebujete pomoc?“

„Nie, ďakujem,“ odpovedá Vilo stroho.

„Len či vám nemám niekoho zavolať!“

„Poradím si,“ zahlasuje Vilo hrdo. Zároveň, akoby sa spamätal, nadychuje sa, ale na usilovnú asistentku sa ani nepozerá, len sa jej pýta: „Počujte, dostal už niekto z firmy takýto prístroj?“

„Nie, pane, ste prvý, úprimne vám blahoželám. Som od radosti dojatá.“

„To vám teda ďakujem,“ odpovedá Vilo ešte strohejšie. Zrazu sa nachvíľu od pracovného stola postaví, cvičí rukami, zohýna sa k zemi a počas toho bodro hovorí: „Mišiačiková, v tej škatuli je všetko, čo civilizovaný človek potrebuje, viete o tom? Len keby sa s tým dalo ešte aj tancovať. Ale asi nedá.“

Mišiačiková sa nahlas zasmeje. Počuť ju až von na chodbu. „Pane, okrem toho, že ste veľmi schopný a šikovný, ste ešte aj veľmi smiešny. Ach!“ Mišiačiková sa strhla, že niečo asi prepískla, „prepáčte, nie smiešny, ale vtipný. Veľmi inteligentne vtipný. Pán riaditeľ, aby ste si nemysleli, nie som tu preto, že nemám čo na práci, mám, len som chcela prejaviť svoj obdiv k tomu, ako sa dokážete nesmierne rýchlo adaptovať na nové podmienky, prístroje, podľa mňa aj na zmenu celkovej duševnej klímy na našej Zemi. Keby sa tu teraz v tejto sekunde rozprestrela zrazu, z ničoho nič, iba úplnou náhodou, taká, napadla mi, Afrika, vy by ste si iba vybehli z kancelárie do ďalekej savany, len tak, nevdojak by ste isto vlastnými rukami skolili leva, doniesli ho sem a ako vašu korisť by ste nám ju položili upečenú na mliečnodráhovom víne, posypanú škoricou z Veľkého voza a pokvapkanú panenským olejom z Venušiných olív, a to všetko na slávnostne vyzdobenom stole plnom kvetov z planéty Chacholetkekeyi.“

O autorovi

Laco Kerata sa narodil 1. januára 1961 v Novákoch. Je absolventom divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení, kde získal aj doktorát z dramaturgie. V roku 1991 spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili legendárne avantgardné Divadlo Stoka, v ktorom pôsobil do roku 2002 ako spoluautor a herec asi v pätnástich inscenáciách. Neskôr založil divadelné združenie MED – My Experimental Drama.

Napísal viac ako dvadsať divadelných a rozhlasových hier. Vydal zbierky poézie Hriešny spánok a Prišiel som, videl som a drámy Rádiové hry a Večera nad mestom vyšli aj knižne. Ďalej vznikla zbierka poviedok Mám sa a román Zlý herec, ktorý sa dostal v roku 2010 do finále ceny Anasoft litera a vyšiel aj v českom preklade. V roku 2013 mu vyšla zbierka poviedok Malé domov, v roku 2014 ďalší román Ešte som tu a zostanem. Jeho najnovšou knihou je groteskný román Suché roky)

Z anglického originálu preložil hry Davida Mameta “Edmond”, Masterffa, Kandera a Ebba “Kabaret”, Haddona a Stephensa “Podivný prípad so psom” a pre reláciu Slovenského rozhlasu Rockové verše texty skupín Led Zeppelin, Deep Purple, The Doors a veľa ďalších. Od roku 2015 mu aj v Českom rozhlase uviedli niekoľko pôvodných rozhlasových hier. V divadle Andreja Bagara v Nitre mu v roku 2017 zinscenovali hru „Dobro“.

Pracuje aj ako režisér v Slovenskom rozhlase, stále aktívne hrá ako herec, venuje sa písaniu rôznych literárnych a dramatických foriem, žije v Bratislave.