Virtuóz je zbierkou poviedok plných recesie a čierneho humoru. Autor vás neomylne uvedie do tej najlepšej pochybnej spoločnosti široko-ďaleko. Nebudete vedieť, či sa strhávate zo spánku alebo sa budíte naozaj.

O AUTOROVI

Václav Kostelanski - víťaz literárnej súťaže Poviedka 2010 a autor poviedkových kníh Chuť zabiť (2013), Incident (2014) a Virtuóz (2018). „V životopise sa mi nič nezmenilo – narodený v roku 1982 v Považskej Bystrici, pôvodne elektrotechnik a potom pomocník na stavbe, nezamestnaný, študent pedagogickej fakulty, vychovávateľ v reedukačnom centre, väzenský dozorca a momentálne špeciálny pedagóg v dievčenskej polepšovni. Za posledné roky sa mi neprihodilo nič, čo by stálo za zápis do životopisu a mohlo by niekoho zaujímať.“

O AUTOROVEJ TVORBE

Kostelanského protagonisti sú v určitom smere defektní jedinci, spoločnosťou skôr len obklopení, než by boli jej súčasťou; napriek tomu sú ňou však viac či menej ovplyvňovaní. Našťastie, v poviedkach nie sú idealizovaní ani oni, ani okolitý svet a často ani nie je zrejmé, či je zvrátenejší „zlý“ protagonista alebo „dobrá“ spoločnosť – autor rovnako ako tých „normálnych“ ironizuje aj svojich „hrdinov“. (Ivana Gibová)

Čítame sugestívny prúd myšlienok protagonistu, niektoré vyslovené nahlas, iné ponechané pre seba s absurdným vyústením, niekedy v kontraste s jeho konaním, čo vytvára svieži a novodobo moderný text. (Eva Urbanová)

Človek nemusí vždy skonzumovať štyristostranovú bonboniéru, občas stačí jedna dobrá pralinka. Václav Kostelanski debutoval zbierkou textov, ktoré spája chuť zabiť, ďalej hlavné postavy s tendenciou nedopadnúť dobre a niečo, čomu hovorím všivácky humor. Mám svoj malý Panteón spisovateľov s týmto darom a jeho nekorunovaným vládcom je v mojich očiach Chuck Palahniuk. Tento mladý slovenský autor sa niektorými skvostnými vetami prepracoval do slovenskej sekcie tohto zhromaždenia. (Beáta Grünmannová)

UKÁŽKA Z KNIHY

Nedalo sa inak, hrozilo, že sa budem musieť zamestnať. Napísal som na ministerstvo kultúry žiadosť o dotáciu na bohémsky život. Bez peňazí to už dlho nevydržím. Na odpoveď majú tridsať dní, toľko by som v skromnosti ešte mohol zvládnuť. Potom neviem, čo so mnou bude, život zničený prácou, alebo schradnem až po predčasnú smrť.

Ozvali sa mi už po týždni, vraj mám prísť osobne vo štvrtok na desiatu doobeda. Musí zasadnúť komisia, posúdiť, rozhodnúť.

Meškám, ale úmyselne. Snáď nečakajú, že prídem načas. Že stihnem rýchlik, keď staničnú krčmu otvárajú už o šiestej a ja popíjam doma na balkóne kávu s rumom.

Nestíham vlak. Mešká desať minút, ešte ho vidím. Musím si zapáliť, nech odíde. Je preč, čo sa dá robiť, len počkať dve hodinky v staničnej na ďalší. Ide síce aj osobák, ale ten nemá reštauračný vozeň.

Keby som prišiel priamo z vlaku a nezastavil sa v prvom bufete, asi by som si samého seba prestal vážiť. Ani na pohovor do roboty by som načas neprišiel, ani nikdy neprídem. Vlastne dúfam, že ani na žiadny v živote nepôjdem. Pani z recepcie ma posiela kamsi na tretie poschodie, kde vraj na mňa komisia čaká a drieme. Klopem, vchádzam, dobrý deň.

Sú štyria, dve dámy, dvaja páni. Prísne špúlia pery, tmavovlasá pozrie na hodinky, zapíše čas.

Dobrý deň, nemali ste tu byť o desiatej? Mal, ale meškám. To vidíme, konštatuje plešatý pán bez výrazu. Na kraji sedí známy umelec. Voľakedy talent mal, ale kým stihol spraviť majsterštuk, rozpil sa a doteraz nepribrzdil. Na pozdrav hovorí dačo ako ehebrv.

Viete, nemôžeme peniaze len tak rozhadzovať. Dotáciu pridelíme iba človeku, ktorý si ju zaslúži, povie svetlovlasá. Ani ma nemuseli vyzvať, aby som si sadol. Veď v poriadku, súhlasím. Tmavovlasá mi dá hŕbu papierov. Dotazník, odpovedajte pravdivo a rýchlo! Nie, nie, písať nebudem, pýtajte sa. Nemám pero, okuliare som nechal doma. Takto to nepôjde! Dámy zvraštia pery, plešatý pán si dačo zapisuje. Bývalý umelec mi bokom, nech si ho nevšimnú, ukazuje palec hore.

Žijete sám? U matky.

V štyridsiatich rokoch? Má tuhý korienok.

Hnetiete si bradu? Samozrejme.

Ženu dokážete udrieť? Keby som mal, bijem pravidelne.

Deti? Dovoľte, viem aj zakričať.

Pani vstáva, privoniava mi ku kabátiku. Fúúha, z toho cítiť úplne všetko. Snažím sa.

Toto je krv? Áno, moja vlastná.

Značí do papiera.

Vlastníte automobil? Nie, raz ma budú voziť na koči.

Z čoho ste žili doteraz? Mama je na dôchodku, ľúbi ma.

Včera ste čo robili? Mal som v pláne ostrihať si nechty na rukách.

Koho nenávidíte? Ž... nedopoviem. Ženu? Žida? Pýta sa pani. Mlčím.

Vraj ste sa raz prišťali v krčme k stoličke.

To nie ja, to sused. A nebola to stolička, ale lavica. Pretieklo to aj mne pod riť, jediná moja chyba bola, že som driemal a vstal, až keď to prestalo hriať. Kto o mne šíri také klamstvá?

Tu sa pýtame my.

Týrali ma. Strašne veľa bolo otázok, ešte napríklad, že či si chlpy z nosa strihám v kúpeľni, alebo ich trhám hocikde a spustím na zem. Samozrejme, že ich trhám, keď sa nikto nedíva, spúšťam na zem, trpím a plačem za každým jedným.

Posledná skúška. Teraz nám prakticky predvediete, čo vo vás je. Doveďte ma do krčmy, vyzve ma plešatý pán, meriam vám čas! Mal s nami ísť aj bývalý umelec, ale nejde, pretože ho na vzduchu zvykne zachvátiť taký smäd, že sa neštíti podvádzať a adeptovi radí. Vychádzame von, plešatý spúšťa stopky...

(úryvok z poviedky Žiadosť)