Nehľadajte žiadne východisko. Nová kniha poviedok Agda Bavi Paina s názvom Východ z raja prináša dvanásť sugestívnych príbehov, ktoré sa ponárajú opäť o čosi hlbšie do našej spoločnej histórie aj do minulosti autorovej tvorby. Padlí anjeli, blázniví partizáni, božskí atentátnici aj novodobí samovražední spasitelia, tí všetci sú nám v pätách. Preletíme paľbou v prvých líniách na postapokalyptickom bojisku, krvavými orgiami vampírov, klzkými laboratóriami aj okázalými sprievodmi korunovačných slávností. Rituál otvárania masových hrobov a pochovávania minulosti perverzne prekračuje všetky medze, aby odhalil najcitlivejšie miesta a priviedol nás až na hranice vkusu. Hlbšie. Ešte. Tu pre hrdinov niet iného východiska, iba žiť a zomrieť pre čitateľa. Iný východ nie je. Vstúpte.

Agda Bavi Pain sa narodil v Československej socialistickej republike 9. júna 1969. Pochádza zo starej košickej rodiny s tureckými a maďarskými koreňmi. Obaja rodičia boli počas minulého režimu perzekvovaní ako nepriatelia štátu. Študoval scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Okrem literatúry tvorí pre film, televíziu a reklamu či kultúrno-spoločenskú kritiku.

Kontroverzný umelec a spisovateľ získal za svoju tvorbu viacero domácich a medzinárodných ocenení. Naposledy vydal zbierku básní Euröpain (2013) a knihu poviedok More. Love. Čajky (2014), ktoré vzbudili ohlas u čitateľov aj u literárnej kritiky. Jeho prvý román Koniec sveta (2006) získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru 2008 a podľa jeho predlohy bol nakrútený film Babie leto (2013).

Nová zbierka poviedok Východ z raja do kníhkupectiev prichádza v piatok 8. júla 2016, keď bude v premiére prvýkrát predstavená na festivale Pohoda o 17.00 v Literárnom stane Martinus.sk.

Ukážky z knihy:

Nepoznali sme sa dlho, vlastne, ja som ju poznať ani nechcel. Išlo mi o jej matku. Keď sa Hana topila, nevedel som ešte ani jej meno, ani štátnu, rodinnú či dokonca rodovú príslušnosť. No tá nádherná opálená žena na brehu začala robiť taký kravál, že som hneď skočil do vody a ponoril sa bez rozmýšľania do hĺbok.

V tmavozelenej vode svietila jej biela európska pokožka ako lúč strácajúci sa v temnote. Vystrelil som rukou proti tme a pevne som chytil bezvládne telo za nohu.

Z mora som ju vytiahol ako plnú, ťažkú mokrú špongiu, ktorú som opatrne položil do tieňa pod slnečník, vedľa jej ustráchanej mamy. Manžel incident ani neregistroval. Šťúply zavalitý fúzač. Helena si ma takisto najprv nevšímala, až neskôr, keď sa jej dcéra prebrala k životu. Nevyžadoval som jej okamžitú pozornosť, nakoniec, bola predsa v šoku.

Pozeral som s úsmevom do hviezd na tmavnúcej podvečernej oblohe a poctivo som čakal, kým príde môj čas. Mesiac stúpal a stúpal, aby zas dosiahol vrchol. O pár hodín tu bude príliv.

Tiger má občas neodbytný pocit, akési volanie prírody niekde hlboko pod membránami, nutkanie, že sa na všetko vyjebe a odíde do hlavného mesta. Na západ. Dobyť hrad. Preč. Čo tu. Druhé najväčšie mesto je to isté ako posledné. Najzapadnutejší kút krajiny, celkom až na vypĺznutom chvoste republiky, kam sú nakoniec zahnaní všetci ľahkoverní a zúfalci.

Basmani, feťáci, Cigáni, filcky. Obyčajní ľudia. Tiger.

Ale Tiger v hlavnom meste nebol nikdy v živote. A ani sa nechystá.

Na svojej hrdosti môže stavať zámky, tak ako aj ostatní, čo nemajú na cestu, alebo cesta jednoducho nie je ich cieľom, na tom jedinom. Na tom sa dá stavať. Na tom sa dá stáť storočia. Nakoniec sa vyjebe na celé vyjebávanie.

Zatne tesáky. Sadne si.