Posledný, ôsmy zväzok súborného diela Kornela Földváriho obsahuje jeho dve memoárové knihy: „Až pod čiernu zem“ – poviedky podľa skutočných udalostí v Pomocných technických práporoch (Čierni baróni) v 50. rokoch a v druhej časti knihy je celý text posmrtne vydanej autobiografie „O sebe“ aj s obsiahlou Obrazovou prílohou.

O AUTOROVI

Kornel Földvári (13. 2. 1932 – 25. 3. 2015) – „najneznámejší slovenský spisovateľ,“ ako o ňom hovorieval Milan Lasica. A naozaj – Kornel mal toľko rukopisov, že jeho zozbierané spisy majú 8 zväzkov a dokopy 2 088 strán, vyšli v 8 zväzkoch vo vydavateľstve KK Bagala.

„Rád by som práve teraz zopakoval vetu, ktorú mi dávno povedala Kornelova Naďka: „Kornel je dobrý z úcty k životu.“ Myslím, že k tejto vete niet čo dodať.“

Tomáš Janovic

„Kornel bol veľmi veselý a svojím smiechom nás vždy všetkých nakazil. Smial sa tak, že vydýchal všetok vzduch, takže v tej pivnici potom už pre ostatných neostal nijaký kyslík. Preto sme sa tam tak potili.“

Július Satinský

„Najprv to bol hurónsky smiech, ktorý prezradil, že Kornel je v hľadisku a díva sa na Jula a na mňa. Vedeli sme, že je náš, a my, že sme jeho. Potom napísal doslov do knihy našich textov a bol to prvý kritik, ktorý bral vážne to, o čo sme sa usilovali. Takže nebolo nič prekvapujúce, keď sa stal riaditeľom nášho divadla, kde prežil rok, na ktorý sa nezabúda. Najprv vyhodili jeho, potom nás a nakoniec zrušili divadlo. Kornel bol vlastne človek, ktorého stále odniekiaľ vyhadzovali. A nie pre neschopnosť. Práve naopak! Našou poslednou profesionálnou spoluprácou bolo jeho dramaturgovanie v Štúdiu S. Bol tam s nami niekoľko rokov a myslím, že sa cítil veľmi dobre, a aj my sme boli radi, že ho máme. Budem na neho vždy spomínať s úsmevom.“

Milan Lasica

„Keď čítam Kornela Földváriho, objekt jeho zamyslení sa odsúva do úzadia. Fascinuje ma presnosť a elegancia, s akou používa jazyk. Pre tento pôžitok na Kornela nikdy nezabudnem, preto som vydal všetky jeho rukopisy knižne, aby si texty mohli vychutnať aj generácie ďalších čitateľov.“

Koloman Kertész Bagala

ŽIVOTOPIS AUTORA

Kornel Földvári (1932-2015) sa stal legendou a stmeľujúcou osobnosťou slovenskej kultúry, literatúry a divadelníctva.

Pochádzal z hodinárskej a zlatníckej rodiny, čo poznačilo jeho život v podobe "zlého kádrového profilu". Po ukončení štúdia na gymnáziu študoval v rokoch 1950 až 1953 slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FF UK) v Bratislave. Zároveň už od roku 1949 ako študent uverejňoval svoje prvé texty v časopisoch Život, Borba a Kultúrny život. Z politických dôvodov musel zo školy odísť a narukovať k "čiernym barónom". Földvári tak prežil časť mladosti v šachtách baní v Kladne a neskôr vo fabrike Prema Stará Turá. V 60. rokoch dokončil vysokú školu a pracoval ako redaktor v časopisoch Mladá tvorba a Kultúrny život. V roku 1969 bol riaditeľom Divadla na Korze, ktoré zaniklo pod politickým tlakom normalizácie. Počas normalizácie v 70. a 80. rokoch mal zakázané publikovať, zamestnal sa ako referent v literárnej agentúre Lita. Po Nežnej revolúcii pracoval ako námestník ministra kultúry a neskôr ako dramaturg v divadle Štúdio L+S. Vlastné knihy začal vydávať až po roku 1999, keď bol v dôchodkovom veku. Všetky jeho diela sú už beznádejne vypredané – ale vyšli opätovne ako súčasti súborného diela. Bol laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 2006, v roku 2015 mu udelili Cenu Nadácie Tatra banky in memoriam a v roku 2018 cenu Panta Rhei Awards in memoriam.

Súborné dielo Kornela Földváriho vyšlo vo vydavateľstve KK Bagala v 8 zväzkoch. Pozor, tieto knihy nebudú mať dotlač, preto si ich zakúpte, kým sú dostupné. Názvy jednotlivých zväzkov: 1. Výstrel v zrkadle, 2. O stručnosti, 3. O karikatúre, 4. O detektívke, 5. Svet pre dvoch (O Lasicovi a Satinskom), 6. O čase i nečase, 7. Humoresky. Príbehy z naftalínu, 8. Pamäti sklerotika

UKÁŽKY Z KNIHY

„Lasica a Satinský v roku 1969 spravili perfektné predstavenie Radostná správa pre všetkých, ktorí majú starosti s mechúrom. Premiéra mala byť tri týždne po mojom nástupe, aj sme ju avizovali v januárovom programe. Týždeň pred premiérou prišiel za mnou Julo Satinský a povedal mi: „Korny, prišiel som ťa v mene nášho kolektívu upokojiť, už sme to začali písať.“

Na plagáte sme teda premiéru museli prelepiť, namiesto nej šla repríza iného predstavenia. Samozrejme, že ma to nepotešilo, hoci to nie je cudzie môjmu dodržiavaniu termínov. Myslím si, že v umení sa ozaj nedá plánovať tak, že keď sme sa dohodli, že to pôjde 13. marca, tak toho 13. marca to musí ísť, nech aj úplne nehotové a aj keby si herci mali na javisku v nových nevyskúšaných rolách zlámať nohy. Myslím si, že umenie musí byť predovšetkým perfektné, až potom sa naň môže začať vzťahovať kalendár.

Predstavenie sme premiérovali až prvého apríla. A stala sa z toho najostrejšia hra Lasicu a Satinského. Nebola politická v zmysle nejakých konkrétnych narážok, to tí dvaja nikdy nerobili, a v tom je práve ich sila, že ukazovali súčasnosť cez normálne ľudské alebo priam nadčasové vtipy, poznámky, formulácie, ktoré sa nevzťahovali na istú presnú realitu, no dokonale ju postihovali. Tou širšou platnosťou, tým všeľudským.

Radostná správa je vyjadrenie roztrpčenia a hnevu nad tým, že v tom auguste prišli bratské tanky. Teraz im to vrátili, ale veľmi distingvovane. Vrátili im to ako Cyrano, keď pod Nesleskou bránou premohol sto chlapov s kyjakmi a bakuľami iba sám s kordom. Oni mali ten kord a šermovali elegantne, aforisticky vtipne, vynachádzavo, a okupanti vychádzali ako chrapúni a idioti bez toho, že by to tí dvaja vyslovili. Hoci najokatejšie sa to tomu blížilo, keď na scénu prišli dvaja ruskí veteráni z napoleónskych vojen a rozprávali o zážitkoch z Viedne, kam sa dostali.

Hra sa končila geniálnou – toto naozaj nie je zveličené, hoci pri Divadle na Korze mám sentimentálny sklon preháňať –, skutočne geniálnou záverečnou scénou. Lasica a Satinský mali na javisku dialóg a zrazu vošiel Maco Debnár v ošúchanom hubertuse, s baretkou narazenou až na oči, vzal si stoličku, otočil ju, obkročmo si na ňu sadol, oprel si ruky o operadlo a díval sa na nich. Oni sa zarazili a pokúšali sa dostať ho preč z javiska, pokúšali sa ho uplatiť. Dali mu cukrík, on ho len ochutnal a vypľul. Dali mu klobásu, klobásu zjedol, nakrájal si ju na tom operadle.

Mimochodom, veľmi sa mi sťažoval tajomník Lasicu a Satinského Boro Kolínsky, že Maco je príliš náročný, lebo na javisku nie je ochotný jesť inú klobásu ako čabajku. Dal si to ako podmienku.

No a oni dvaja mu teda vysvetľovali, že má odísť, on tam len sedel, a keď sa mu prihovárali, tak im odgrgol do ksichtu, ďalej zostával na mieste a nič nepovedal...“

(str. 372)

„Koniec starých čias.

Už som spomínal, že pre otca znamenal obchod zmysel života. Úplne sa mu zosypal svet, keď mu ho v roku 1953 vzali. Nikdy nemal konflikty so zákonom. Vnímal to ako ohromnú krivdu, pretože bol taký pedantný, že ešte aj dane platil dopredu.

Zasiahli ho na dvoch najcitlivejších miestach: zničili jeho životné dielo a ešte nás aj so sestrou vyhodili zo školy. Pretože otec, ktorý nemal žiadne školy, si veľmi považoval, že som zmaturoval, že som na vysokej a že sestra úspešne končila gymnázium. Vraj si aj dal podmienku, že sa ku všetkému prizná, ak sa to nijako nedotkne detí – čo vyšetrovatelia, samozrejme, sľubovali, ale aj keby mu chceli pomôcť, mechanizmus už bol rozbehnutý.

***

Až neskôr som pochopil, čo som vtedy nevedel a čo sa stalo zámienkou na perzekúciu. Keď sa blížil front, otec celkom logicky zamuroval nejaký tovar. Dom, v ktorom sme mali obchod, bol starý, vyše tristoročný, v kúpeľni sa na jednej strane týčila klenba a v nej zostala dutina. Tam, spolu s priateľom poštárom, ktorý sa ukázal aj ako dobrý murár, ukryli zlato a hodinky.

Otec tušil, že časy budú ešte búrlivé a tie veci tam nechal. Lenže fungovali ako časovaná bomba. Čím ďalej od frontu, tým viac sa upevňoval socializmus. Najprv ten tovar nemohol otec vybrať kvôli Rusom, potom nastúpili komunisti, rušili živnosti a nad ním teoreticky visela basa. V roku 1953 sa navyše chystala výmena peňazí, ktorá mala fúru ľudí pripraviť o úspory.

A komunisti odvracali od tejto chystanej nehoráznej celoštátnej krádeže pozornosť. Umelo hľadali príčiny nedostatku a bolo treba nejakých obetných baránkov. Súdruhovia teda vymysleli procesy so zlatníkmi, ktorí akože zadržiavali tovar a znehodnocovali tým menu. Bratislavského židovského zlatníka Izidora Frostiga ako záškodníka rovno obesili, pretože vlastnil platinu potrebnú v zdravotníctve. Označili to za sabotáž.

V roku 1953 spravili záťah aj v Trenčíne. Vzali otca i strýka, nič im však nedokázali, minimálne otec sa k ničomu nepriznal. Aj mu spálili ruky, ako ho vypočúvali, to máme od doktora, ktorý ho ošetroval. Položili mu dlane na rozpálenú pec. Otec to nikdy nespomínal. No a keď on zostával ticho, tak si podali strýka.

Jožko-báči bol vždy takej slabšej telesnej konštrukcie, prekonal rakovinu žalúdka, dve tretiny z neho mu vzali, našťastie nezostali žiadne metastázy. Hoci rachitický a slabučký, mal oveľa bojovnejšieho ducha. Otec bol – neviem ako to nazvať – svojím spôsobom aristokrat, nevedel si predstaviť, že by sa zosmiešnil alebo strápnil. Nikdy nenosil placatú čapicu alebo pumpky. Len oblek a kravatu, klobúk a vestu. Zachovával si dôstojnosť a všetko znášal.

Strýko však bojoval šibeničným humorom. Na hrubé nadávky odpovedal, že bol sociálnym demokratom už v roku 1912. Začali vykrikovať, že to je typické, lebo sociálni demokrati sa pridali ku kapitalistom a k vykorisťovateľom, na správnej strane zostali len komunisti. A on im na to: „V 1912 som nemohol vstúpiť ku komunistom, lebo tá strana vznikla až v roku 1921.“ Narevali naňho a šup na samotku. A ako kráčal po chodbe, na stole služby ležala škatuľa s klincami a on hneď tri z nich zhltol. Museli ho okamžite operovať, šiel do nemocnice.

Takže s ním si až tak neporadili. No keď otcovi oznámili, že si poriadne podajú strýka, priznal sa. Nevedel si predstaviť, že by sa Jožko-báčimu malo niečo stať, oni boli naozaj ako bratia.

Mimochodom, keďže strýkovi zostala len tretina žalúdka, mal v base nárok raz za čas na trojkilový balík. Mama pozerala na zoznam s jeho želaniami a čudovala sa: „Veď ten blázon to všetko objednáva pre Zoliho!“ – teda pre otca. Jožko-báči nemohol jesť ani len cesnak. A tu si ho pýtal, aj cibuľu, feferónky, proste také veci.

Takže otec sa priznal.

Mne povedali, že je triedny nepriateľ.

***

Otcove fotografie v nadživotnej veľkosti vystavili v Dynamitke, aby všetci videli. Sústredili sa naňho. Nepotrebovali tvrdiť, že piati mali veľa, ale že mal veľa jeden. V meste usporiadali veľkú výstavu a pridali aj zaujímavú fotomontáž. V Trenčíne totiž chytili nejakého kníhkupca, ktorý mal kanvu plnú zlata zakopanú v záhrade. Donútili ho vykopať ju a fotili ho. Na tej výstave osobne nefiguroval. No na jeho fotografiu prirobili otcovu hlavu. Spôsobilo to poprask. Robotníci z Dimitrovky v otvorenom liste žiadali pre môjho otca trest smrti.

Komunisti si mädlili ruky, pretože dokonale odpútali pozornosť od toho, že vo vzduchu visí výmena peňazí. Rozpútali čisté šialenstvo.

***

Keď ma potom vyrazili zo školy, mal som nastúpiť ako robotník do Kovosmaltu v Trnave. Odkladal som si tisícku na začiatok. A dostal som za ňu 74 korún.

Pri výmene mi totiž za prvých 300 korún dali 60 korún a za ďalších 700 korún som dostal len 14 korún. Teoreticky to mala byť rovnaká východisková pozícia pre všetkých. Existovali, samozrejme, aj viazané vklady, tie však poprepadávali. Svokor mal do smrti vkladné knižky, na nich celoživotné úspory – na viazanom vklade, ktorý sa už nikdy neuvoľnil. On s tými knižkami zaobchádzal, akoby to bola hodnota, a nie len úbohý papier.

Z tých 74 korún som si kúpil lístok na vlak do Trnavy, prišiel som tam a kádrovník mi povedal, že ma nemôže prijať: „My musíme ešte prepúšťať po tej výmene peňazí!“ Takže som sa vrátil a svojich 74 korún som jednoducho precestoval.

***

Medzitým otec a strýko zmizli. Vôbec sme nevedeli, kde sú. Mama ich chcela navštíviť, no na polícii tvrdili, že nič nevedia.

A pritom obidvoch mali v Trenčíne. Vedel o tom len náš Bonzo. Vždy sa totiž otca držal a všade s ním chodil. Verný pes ho po zatknutí najprv kde-kade hľadal a rýchlo si uvedomil, že obchod je jediný pevný bod. Šiel teda tam a čakal. A otca zakaždým ráno doviezli z basy a všetko odovzdával.

Pes sa k nemu pripojil. Otec neskôr spomínal, že Bonzo ležal opretý o jeho nohu a on mu po celý deň hladkal hlavu. A náš psík prišiel večer domov, netušili sme, že keď ho hladkáme, svojím spôsobom sa zase stretávame s otcovou rukou.

Bonzo bol ozaj oddaný a verný. Po návrate z dlhého väzenia otca veľmi vášnivo a radostne privítal. Ešte pár rokov potom žil.

***

Nejaký čas sa to takto ťahalo, kým na fakulte proti mne zúrila tichá vojna a odkazovač základnej organizácie strany ma nabádal, aby som dobrovoľne odišiel.

Ešte na Priehrade mládeže som sa skamarátil s budúcim dramatikom Jánom Solovičom, bol vtedy sextán a ja maturant. Stretol som tam aj iných Zvolenčanov, jedným z mojich dlhoročných kamarátov sa stal Ivan Stadtrucker, ktorý bol neskôr aj riaditeľom Slovenskej televízie. Okrem neho napríklad prozaik Jano Beňo alebo novinár a spisovateľ Jano Čomaj.

Solovič prišiel robiť talentovky na VŠMU. Tak sme sa stretli a chodili spolu po Bratislave. Pri Dunaji, pred Národnou galériou, som ho odfotil. A ako to cvaklo, pristúpil ku mne starší pán v baretke a hubertuse, čo mi vlastne prišlo sympatické, lebo to bol aj môj odev, myslel som, že si bude pýtať zápalky. Ale on sa spýtal, či mám povolenie tam fotografovať. Hovorím: „Tu? A načo?“ A on: „Tu treba, tu sa nedá len tak fotografovať.“ Predstavil sa ako okrskár v civile a vzal ma so sebou.

Okrsok bola nejaká bývalá trafika, taký malý obchodík. Tam som musel vybrať film, spýtal som sa, kedy sa môžem k nemu zas nejako dostať. A on na to: „Vyvoláme ho, a keď tam nebude nič závadné, tak vám ho vrátime.“ No hovoril to tak, že veď určite sa niečo nájde. Tak vravím: „Mám tam rodinné fotky, nerád by som o ne prišiel.“ Nevystavili mi však nijaký papier, vraj do týždňa dajú vedieť.

O dva týždne som šiel okolo a tento okrskár tam náhodou sedel. Tak som sa mu pripomenul. Posielal ma kade-tade, dokonca aj na radnicu, tam povedali, že oni s tým nič nemajú. A ako som tak stále domŕzal, chcel sa ma už definitívne zbaviť a vyhlásil, nech sa teda idem spýtať na Februárku. Predpokladal, že nepôjdem. Ale ja už som bol rozbehnutý.

Okrem toho mi napadla taká smiešna vec. Nemal som žiadnu nádej, bolo to asi ako keď v nejakej dedine povieš, že si z Bratislavy a oni sa ťa spýtajú: „A poznáte nášho Janka?“ No ale hovoril som si – čo keď sa tam dozviem niečo o otcovi?

***

Bol to pre mňa pomerne desivý zážitok, videl som, ako funguje polícia. Musel som odovzdať občiansky preukaz a povedať, čo hľadám. Zavolali službu, prišli po mňa, vzali si môj preukaz, vyviedli ma na prvé poschodie, tam to nebolo. Vrátili ma dolu, zavolali na tretie poschodie, prišiel po mňa ďalší príslušník a znovu ma vrátili. Až som sa takto dostal na piate poschodie, kde sedel taký celkom slušný človek, ak sa to tak dá povedať. Na rozdiel od ostatných mal biely plášť, laborant, vyvolával filmy.

Povedal som, prečo tam som, že pri Dunaji mi okrskár vzal film a chcem, aby mi ho vrátili. A on vraví: „Pri Dunaji? V takej trafike má kanceláriu? Ten kokot! Toto nám robí stále, je nepoučiteľný!“ Šialene sa rozčúlil a zavolal mu, predo mnou mu vulgárne vynadal a hovorí mi: „Viete čo, ja sa o to osobne postarám!“ A začal niekam telefonovať.

Kým som čakal, prezeral som si fotografie na stole, zrejme z prípadov. Videl som desivý obrázok nejakého obesenca, potom na mňa zasvietila rozbitá hlava, pravdepodobne mŕtvola. Bolo to strašne deprimujúce a zrazu známa tvár... Otec na rebríku v kúpeľni za obchodom a v strede diera. Nekonečne smutná tvár, doteraz to mám pred očami, všetko sa mu zrútilo. Neuveriteľné! Keby som sa niečo také dočítal v beletrii, neuverím.

Takže takto som sa s ním nepriamo stretol, hoci som sa nedozvedel, kde je, ani nič iné.

***

A asi o týždeň niekto zvonil tam, kde som býval. Práve som sedel na prednáške, takže otvorila moja pološialená tetka. Dvaja esenbáci zasalutovali. Doniesli mi fotky.

Tetka Zugmannka skoro zomrela od strachu. Prežila Osvienčim a dve deti jej tam zostali, dcéra aj so zaťom zahynuli, a keď sa vrátila, mala tridsaťpäť kíl. Práve začali procesy so Slánskym, menom Salzmann, a hovorilo sa o sionistoch, takže sa zľakla, že si prišli aj po ňu.

***

Pátral som ďalej. Šiel som do Justičáku, nechali ma čakať pred bránou, neposlali ma preč, ale zahrali scénku, že čosi zisťujú a overujú. A po polhodine mi oznámili, že tam nie je.

Bolo to strašné, mama sa úplne psychicky zosypala. Schudla za dva týždne asi šestnásť kíl, nervy jej úplne povolili. A nekontrolovane zaspávala. Skrátka, cez deň si niekam sadla a zadriemala. Hoci aj na úrade.

Občas pre to nastali aj komické situácie. V trenčianskej Sokolovni sa konalo nejaké školenie Civilnej obrany a mama vyhlásila: „Teraz, keď sme tak na muške, musím ísť, nedá sa nič robiť, ešte by bolo na nás, že to sabotujeme.“

A aby nezaspala, sadla si do prvého radu. Tak úprimne sa zahľadela na prednášateľa, že sa stále obracal na ňu – a mama zavrela oči. Keď sa zobudila, pozrela naňho, on sa na ňu tiež vyčítavo pozrel, a to sa niekoľkokrát opakovalo. Keď sa poslednýkrát prebrala, už v sále nikto nebol. Nechali ju spať.

A až potom, keď otca so strýkom vypočuli odhora až dolu – tipujem, že súčasťou nátlaku bolo aj to, že nemali žiaden kontakt s blízkymi –, až potom mama otca konečne videla. Pustili nás k nemu. A čakalo sa na proces.

V Trenčíne si ani jeden advokát netrúfol otca obhajovať. Vzal to až pán doktor Vámoš z Nového Mesta nad Váhom, ktorý hovoril: „Veď to je evidentné! To keby som povedal toto a toto...“ Normálne mame vyložil, ako by mohol padnúť oslobodzujúci rozsudok. „Ale mám to zakázané, ja to nesmiem povedať!“ Skrátka, podľa nejakého paragrafu ani nesmel otca normálne obhajovať.

Okrem toho nás okamžite vyrazili z bytu, otec ešte ani nebol odsúdený. Byt pridelili istému dozorcovi väzňov a hrozili nám, že budeme musieť ísť bývať do pivnice, lebo sme triedni nepriatelia. Bránili sme sa, boli to hanebné naťahovačky, v jednu chvíľu víťazoslávne vyhlásili, že teraz sa už budeme musieť ubytovať, lebo našli pivnicu, ktorá má drevenú dlážku. Tam sme nešli.

Nakoniec sme dostali na námestí jednu izbu s kuchyňou a s oknami do podchodu, takže sa tam celý deň muselo svietiť. Tam sme nakoniec bývali – ja v okuliaroch, mama v okuliaroch, Irena v okuliaroch. Záchod vo dvore. Bol to pavlačový byt a treba povedať, že susedia sa k nám správali nezvyčajne slušne. Mamu prijali medzi seba a dokonca sa tam, v päťdesiatke, naučila ťahať štrúdľu.

Najstrašnejšie bolo, že mame sa zrútila hrdosť starej Trenčianky. Zašla napríklad niečo vybaviť na Národný výbor a tam ju vyhodil jej spolužiak. So slzami v očiach hovorila: „Keby to bol nejaký privandrovalec! Ale starý Trenčan!“ Veľmi to prežívala.

***

Mnohí ľudia sa zachovali hnusne. Jeden známy na byťáku mame sľuboval pomoc. Keď som na Šumave slúžil v odlúčenej čate, skamarátil som sa s veliteľom, ktorý mal asi devätnásť, a napísal som do Trenčína list v jeho mene. Že sa tam vracia do civilu náš vojak, uvedomelý, ktorý urobil veľa práce v oblasti kultúry a osvety. A keďže mu pustili otca z basy, nemá kde bývať. Poslali sme to s úradnou pečiatkou.

Prišla odpoveď, že ten vojak nech je rád, že existuje, veď je to rodina triedneho nepriateľa. Podpísal to ten láskavý mamin známy. Tak som to našim radšej ani neukázal.

Keď sa vrátil otec so strýkom, a zakrátko potom ma pustili do civilu, nemali sme dosť miesta. Prvú noc som spal s otcom v jednej posteli. Ľahli sme si na okraje, ale hneď sme sa na seba zgúľali. Tak som potom nejaký čas spával u Ireny so švagrom v ich jedinej izbe, na stole ako mŕtvola.

 (str. 215-222)