Kniha esejí básnika Ivana Štrpku sa snaží pomenovať isté štádium slobody, ktorá bola viac získaná ako vybojovaná.
Múr síce padol, ale v ľuďoch pretrváva tradícia akéhosi
nevoľníctva práve v súvislosti so slobodou. A tak prežívame akýsi kŕč roztvorenej
dlane, ktorá bola v čase totality zovretá. Tá ruka sa síce otvorila, v
spoločnosti sa zväčšil priestor, ale nerozvíjala svoje prirodzené pohyby a
dostala kŕč. Jednoducho sme neboli na slobodu zvyknutí. Ani otrok, keď ju veľmi
rýchlo získa, sa nevie hneď adaptovať. Mal určité istoty a obmedzenia a ten pud
a obavy, čo bude, ostali. Postkomunistické spoločnosti neprešli katarziou,
ktorou mali, rovnako ako ľudia neprešli vnútornou premenou.
Eseje „Kŕč roztvorenej dlane“; „Posedieť si chvíľu s kameňmi“; „Otázka škrupiny“ a „Post scriptum“ vyšli prvýkrát v knihe „Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje“ (Archa 1995) a esej „Prekročme sa, preskočme sa!“ ako súčasť knihy „Kadlečík & Štrpka“ (KK Bagala 2011, príležitostná tlač).
O AUTOROVI
Ivan Štrpka
(*1944) patrí k najvýznamnejším slovenským básnikom. Okrem básnickej a publicistickej
tvorby napísal aj román „Rukojemník“ a množstvo esejí, ktorých výber
vyšiel v roku 2025 pod názvom „Kŕč roztvorenej dlane trvá“. Spolupracoval
aj na hudobných projektoch Deža Ursinyho ako básnický textár.
UKÁŽKY Z KNIHY
„Byť zodpovedným jednotlivcom do dôsledkov znamená predovšetkým byť tvorcom a ochrancom bytostne otvorenej komunikácie. Výsledkom, či skôr rastúcim plodom jeho odstupu od šialenstva Veľkej Abstrakcie, jeho cezúry uprostred Jedinej Pravdy, jeho gesta oddelenia sa od posvätného Všeobecna Kolektivity, však vonkoncom nemá byť len akési oslobodené, hlasné, sebapotvrdením zaplavené mlčanie individuálnej identity zoči-voči rachotu artikulácie tej veľkej spoločnej. Mlčaním jednotlivca onemieva svet.“
(str. 112)
„Začiatkom mája,
ráno, len pár mesiacov po páde komunistickej absurdity, pri ktorom som bol od
prvej chvíle celou bytosťou až po krk; po prvých oduševnených vetách prudkej,
všetko obsahujúcej slobody, po prvých božských eufóriách a príliš ľudských
víziách, aj po prvých výstražných fackách posteuforickej reality, po prvých
mesiacoch v denne explodujúcej protoplazme protodemokracie Verejnosti proti
násiliu, ktorú som od začiatku spoluvytváral, a, samozrejme, dávno po
fascinujúcom decembrovom pochode cez strhnutú Železnú oponu do rakúskeho
Hainburgu, ktorý bol pre mňa čímsi ako malou triumfálnou pešou cestou bez pasu
a bez haliera okolo sveta, uprostred ktorej som, spolu s tisíckami iných
rozjasnených a jasajúcich – ponad ľadový Dunaj, z druhého, opačného, západného,
z toho po celý život nedostupného a zakázaného brehu Európy – slobodne kýval
naspäť na rozlúčku sám sebe a celým desaťročiam nezmyslu, tam, na opačnom,
devínskom brehu Európy, nadlho nepreniknuteľnej slepotou ideológie, samopalov
písma smrti a atómových hlavíc na Devínskej kobyle stráženej a teraz, práve pod
našimi výkrikmi a úsmevmi rúcajúcej sa hranici dvoch protichodných svetov,
ocitol som sa – stále ešte žiariaci a bublajúci radosťou – na prvom najbližšom
letisku toho bájneho a vzdialeného Západu, prakticky pár kilometrov od nás, na
druhej strane dnes už celkom normálnej, civilizovanej otvorenej hranice, na
ktorej po človeku už ani pes neštekne.
Bez bázne a hany,
bez víza, bez peňazí, bez odstupu v hlave a bez eseje vo vrecku ocitol som sa
ako slobodný cestujúci na stretnutie v Madride, na letisku vo Schwechate.
Zo všetkého najviac
mi chýbal práve ten odstup. A jeho vytrvalá neprítomnosť –spôsobená mojím novým
aktívnym a bezvýhradným ponorením sa do každodenných činov prítomnosti, ktorá
zrazu nebola ničím iným, iba prostým, každodenným, závratným, elementárnym
dianím sa slobody medzi mnou a svetom, čiže vo svete a vo mne súčasne – to
intenzívne prežívanie, to bytie V TOM, tá ošemetná neprítomnosť všetko
zahŕňajúceho a pritom selektívneho, skúmavého, o všetkom pochybujúceho odstupu,
ten s nadšením pretrvávajúci intelektuálny hendikep práve vyliahnutého muža
činu spôsobil, že som vyrážal na stretnutie slobodných spisovateľov slobodnej
Európy bez predpokladaných viet na papieri, ktoré inteligentne a elegantne
plachtia priamo v oku hurikánu. Niekoľko hodín pred odletom som sa ešte na
letisku o to intenzívne pokúšal. Márne. Celý prepotený, spáchal som tam v
svojej naširoko roztvorenej mysli len čosi ako nezapísateľný, číro konceptuálny
chaos bez konca a začiatku. Radostný, živý, zárodočný, slobodný chaos tam
veľavýznamne žmurkol na mňa. Neuvedomil som si, že pôjde so mnou tak verne a
vytrvalo až doteraz.
Potiaci sa, obyčajný
malý živý antihrdina bezprostredných rezonancií bezvýhradnej prítomnosti
života, oslobodeného z Veľkej Abstrakcie – chvíľu sa tomu všade nežne hovorilo
revolúcia –, niesol som si so sebou do Madridu len zopár čistých tričiek a moje
živé, autentické rezonancie.
Na jednom z mnohých
entuziasticko-šokujúcich stretnutí tvorivých intelektuálov nového Východu a
starého Západu, ktoré vtedy tak fantasticky frčali, som teda, na konci
zanietených diskusií – počas ktorých mali všetci zúčastnení to krásne nové
prázdno budúcnosti stále strašne živo pred sebou – predniesol z hlavy, v plnej
aule skvelej Universidad Complutense nekonečnú, mierne jazzoidnú improvizáciu z
tých svojich zaručene pravých rezonancií, zapletajúc do nich, kde-tu, chabé
zvyšky svojho radujúceho sa rozumu.
Takmer všetci sme
vtedy boli akosi nadosobne dojatí. Takmer všetci sme boli asi tam, kde ja.
Zasiahnutí vlastnou skúsenosťou, neopakovateľnými dotykmi s neslobodou a
slobodou, zavýjaním po normálnom otvorenom svete pre ľudí a vzájomnou potrebou
ľudskej dôstojnosti, kultúrnej tolerancie, solidarity dobra, kvality života aj
kvalitných peňazí. Kolega Latinoameričan – nadšený žiak Milana Kunderu z Paríža
– na konci spontánneho potlesku vyskočil a vykríkol: comprendo, sí! A vy nám
teraz dáte Novú Utópiu! A my ju s vami uskutočníme!
A bolo to, akoby bol
na mňa v tej stíchnutej, na odpoveď čakajúcej aule presiaknutej ľudským
pohnutím, porozumením a ideálmi demokracie, na fľaku, bez výstrahy vystrelil.
Prastarou, zhrdzavenou, v hlbokých slojoch ľudskej biedy uchovanou zbraňou
veľkého všeobecna Jediného Spoločného Všetkoobjímajúceho Jednohlasného a
Totálneho Šťastia Pre Všetkých. Ktoré sme práve u nás konečne mali krvopotne za
sebou.“
(str. 11-13)
Jazyk: slovenský
Vydanie: v tomto súbore prvé
Rok vydania: 2025 (1995, 2011)
Väzba: paperback
Ilustrácie / Dizajn: Kristína Uhráková
Vydavateľ / Spoluvydavateľ: KK Bagala
Sponzor: Vydanie tejto knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
ISBN: 978-80-89973-92-7
Rozmer (Š x V x H): 150 x 190 x 19
Váha: 290