Zobrané poviedky kultového spisovateľa z rokov 1958 - 1968.

„Rudo Sloboda pre mňa predstavuje najväčšieho slovenského spisovateľa. Myslím si, že v podstatnej miere ovplyvnil prozaikov najmä mojej generačnej platformy. Nenaučil nás písať, ale dal nám metódu: upútal našu pozornosť istým smerom. Možno nikoho neurazím, keď poviem, že nebyť Slobodu s jeho videním sveta, nebolo by ani Taragela, Otčenáša, Pišťanka... Prinajmenšom by sme boli iní, ako sme dnes. Rudo Sloboda je Miles Davis slovenskej literatúry.“ (Peter Pišťanek)

Rudolf Sloboda. Excentrik, ktorý zmenil slovenskú literatúru

Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov 20. storočia by sa dnes dožil 75 rokov.

Svojrázny zjav, ktorý dokázal počas celého svojho života prekvapovať

na oboch frontoch: v literatúre, aj v civilnom živote. Napokon, tieto

dve reality sa u neho prelínali ako u málokoho iného. Hrdinom väčšiny

jeho kníh je postava nápadne podobná jemu samotnému, žijúca v tej istej

dedine (dnes už bratislavskej časti) - Devínskej Novej Vsi a riešiaca

takmer identické problémy. Avšak Rudolf Sloboda sa tým najbanálnejším

skutočnostiam dokázal venovať s majstrovstvom nepodobným nikomu pred ním

a nikomu po ňom. „V jeho diele je zvláštna zmes rafinovanosti,

bujnosti, existenciálnych úzkostí a subjektivizmu, čo bola za jeho čias

vzácnosť,“ opisuje literárny kritik Milan Šútovec. „Spolu s Petrom

Jarošom sa mu podarilo vytvoriť špecifický variant absurdnej grotesky a

spolu s Jánom Johanidesom zas zmenil pohľad na spisovateľa, ktorý bol

dovtedy považovaný za čosi vznešené a vážne. Samotný Rudo bol totiž

excentrik,“ dodáva Šútovec. Za svojho života napísal viac ako dvadsať

románov, okrem toho písal drámy, poéziu, scenáre a hoci sa stal symbolom

moderného intelektuálneho románu (kritici za jeho najprelomovejšie

dielo pokladajú román Rozum), podľa mnohých zostávajú najsilnejšie práve

jeho poviedky. „Sloboda bol geniálny, nedocenený poviedkár formátu

Čechova, Forsytha alebo Hemingwaya,“ myslí si spisovateľ Peter Pišťanek.

Kupoval nám vodku. A počúval nás

Jeho priatelia si na neho však spomínajú v prvom rade ako na

mimoriadne láskavého, ústretového a otvoreného človeka. V jeho

schátralom dvojizbovom domčeku, kde žil desiatky rokov bez ústredného

kúrenia a vodovodu, s dcérou Evou a psychicky chorou manželkou, údajne

prijal každého, kto ho práve zastihol doma: nielen mnohé významné

osobnosti vtedajšieho (a budúceho) kultúrneho života, ktoré si u neho

podávali kľučky ako u málokoho iného. „Za ním mohol prísť hocikto,

nikoho neodmietol. Na rozdiel od rodičov a iných zodpovedných dospelých,

ktorí nám všetko zakazovali a prikazovali, on nás ponúkal cigaretami,

pozýval nás na pivo či vodku, ba dokonca počúval naše názory,“ spomína

prekladateľ Otto Havrila, ktorý ho spoznal ako 20-ročný, vzal si jeho

dcéru a od jeho smrti sa stará o Slobodovu literárnu pozostalosť. „Nikdy

nám nedal najavo, že on je už klasik a my len chodiace prísľuby,“

pripája sa Peter Pišťanek, ktorý ho takisto navštevoval od svojej

mladosti.

Prevrátil vám svet

Sloboda ľudí priťahoval svojím rozprávačským majstrovstvom a

originalitou myslenia. „Do všetkého sa vyznal. A spôsob, akým nazeral na

všedné veci okolo nás, ale aj základné pojmy ako láska, smrť a vojny

bol úplne iný, nekonvenčný. Niekedy to jednoduchšie a štandardnejšie

založenému človeku, napríklad mne, až vyrážalo dych,“ priznáva Pišťanek.

Havrila dodáva, že mal schopnosť prevrátiť človeku svet, pozrieť sa na

vec úplne z iného uhla.

Mnoho ľudí, najmä susedov, mu jeho osobitosť nedokázalo odpustiť, a

jeho táto neschopnosť byť prijatý ľuďmi okolo seba podľa Pišťanka veľmi

škrela. Jeho existencia bol už za jeho života opradená množstvom mýtom,

voči mnohým z nich do konca života márne bojoval. „Napríklad voči tomu,

že si býva v izbietke dva krát dva metre a je tam šťastný. Je síce

pravda, že rád býval pri záhrade, lebo mal rád psy, ale rád by býval aj v

normálnom dome, keby si naň mohol zarobiť normálnym čestným spôsobom -

nie tak, že podpíšem členstvo v KSČ a za odmenu dostanem byt alebo vilu

pod Slavínom,“ komentuje Havrila.

Smrť nie je najhoršia

Na druhej strane, Sloboda nebol žiadny disident a jeho knihy podľa

slov Pišťanka do veľkej miery vychádzali najmä vďaka podpore kamarátov,

ktorých mal aj medzi komunistami. Až do prevratu však bojoval so silnou

cenzúrou. „Jeden z nezabudnuteľných zážitkov bol pohľad na scenzurovaný

rukopis Uršule niekedy v polovici 80. rokov. Také niečo som nikdy

nevidel: z pôvodne 450-stranového rukopisu bolo vyškrtaných 300 strán, a

to každá jedna červeným večným perom. Chudák Rudo sa prerátal  - začala

sa perestrojka a on si myslel, že sa už dá slobodne písať,“ spomína

jeho zať. Jeho diela napriek tomu dodnes očarúvajú svojou úprimnosťou,

humorom, ale aj schopnosťou zaujímavo opísať aj umývanie riadu alebo

rannú mrzutosť, či nepateticky sa zamýšľať nad otázkami života a smrti.

„Raz som bol uňho, dostal chuť na pivo, tak vzal psov a vyrazili sme

do krčmy. Cestou som o čomsi táral a použil som floskulu ´bolo to horšie

ako smrť´ a Rudo zamrmlal, akoby to ani nehovoril mne, ale len pre

seba: ´Smrť nie je najhoršia´,“ spomína na jedno zo spoločne strávených

popoludní Otto Havrila. Nie dlho nato si Rudolf Sloboda dobrovoľne vzal

život. 6. októbra 1995 sa obesil vo svojom dome. Ako 57-ročný, na

vrchole slávy, ktoré mu priniesli jeho ponovembrové romány Krv či

Rubato, ako aj drámy Armagedon na Grbe a Macocha.

Iveta Grznárová

Hospodárske noviny, 2013