Kniha Kornela Földváriho Svet pre dvoch je súborom textov o najznámejšej dvojici slovenského humoru L+S. Všetky texty odzrkadľujú nepretržitý, niekoľko desaťročí trvajúci záujem autora o oboch komikov, kolegov-divadelníkov a priateľov.

Súborné dielo Kornela Földváriho vychádza vo vydavateľstve KK Bagala, doteraz vyšlo šesť z ôsmych zväzkov.

O KNIHE

S Kornelom Földvárim sme sa zoznámili v redakcii Kultúrneho života a odvtedy sa datuje náš veľmi úzky osobný aj pracovný vzťah. On bol napríklad prvý človek, ktorý kriticky zhodnotil našu prácu s Julom Satinským v doslove k našej prvej knižke Nečakanie na Godota. Tento doslov a nakoniec aj doslov k našej druhej knižke, kde ešte rozvíjal niektoré svoje myšlienky, považujem za to najpodstatnejšie, čo kedy kto o nás tu na Slovensku napísal. To najpodstatnejšie a myslím, aj najvýstižnejšie.

(Milan Lasica)

Kornel bol veľmi veselý a svojím smiechom nás vždy všetkých nakazil. Smial sa tak, že vydýchal všetok vzduch, takže v tej pivnici potom už pre ostatných neostal nijaký kyslík. Preto sme sa tam tak potili.

(Július Satinský)

Recenzie

Kniha Kornela Földváriho Svet pre dvoch je súborom textov o najznámejšej dvojici slovenského humoru L+S. Obsahuje recenzie predstavení, kníh, doslovy, text na prebale CD aj v programe k predstaveniu, príspevok na konferenciu o Divadle na korze a kratšie glosy – stručné charakteristiky kníh, články venované úmrtiu Júliusa Satinského a dva bližšie neurčené texty, zrejme napísané práve pre túto knižku. Všetky texty odzrkadľujú nepretržitý, niekoľko desaťročí trvajúci záujem Kornela Földváriho o oboch komikov, kolegov-divadelníkov a priateľov. 

  Úvod knihy patrí brilantne napísanému chválospevu na komika a jeho vskutku vznešené poslanie. Vznešené, samozrejme, ak ide o komikov typu L + S. V tomto reflexívnom vstupe sa Földvári prejavuje ako výborný štylista-esejista s hlbokou osobnou i profesionálnou zaangažovanosťou, ak nie zapálenosťou a láskou.  Na záložke charakterizuje Pavel Vilikovský jeho záujem o okrajové žánre (detektívka, komiks a pod.) ako „fanúšikovsko-kritický a literárnohistorický“. Presne taký istý je aj jeho záujem o Lasicu a Satinského. Sám seba nazýva Földvári ich „skalným prívržencom“. Chladnejší tón divadelného znalca sprevádza hlas úprimného obdivovateľa a priaznivca. Autor hodnotí umelecké výkony a ich dosah na spoločenský a kultúrny život na Slovensku, čo sčasti robí z knihy dokument, a to najmä o dobe veľkých, ale aj bolestne sklamaných nádejí šesťdesiatych rokov. Charakter knihy ako súboru článkov s témou L + S si vyžiadal opakovanie niektorých faktov, nehrozí však, že by sme sa v súvislostiach nedozvedeli niečo nové. Napríklad rozprávanie o dvojici komikov sa rozširuje na rozprávanie o novej divadelnej generácii, ktorá vznikla okolo Divadla na korze a tvorili ju takí herci, ako Labuda, Dančiak, Huba, Furková, Kolínska, Mikulík a pod. Práve ľuďom združeným okolo tohto divadla Földvári knihu venoval.              

  Földváriho štýl je esejistický a dobre čitateľný, na vysokej intelektuálnej úrovni a pritom nie nezrozumiteľný, v čom sa približuje k povahe humoru L + S. Na druhej strane zámerne nepoužíva prázdne slová, ako ich zámerne používali komici. Ak oni chceli poukázať na absenciu schopnosti komunikovať, Földvári sa snaží so svojimi čitateľmi komunikovať čo najjasnejšie.

  „Ozajstný humor robí človeka lepším, dvíha ho k ideálom a znásobuje jeho možnosti vnímania. Nezráža ho do bahna dvojzmyslov a surovosti (...)“

Knižka Svet pre dvoch je súborné a koncentrované vyznanie lásky komikom, ktorým sa najlepšie darilo napĺňať túto teoretickú ideu svojským praktickým obsahom.

(Zuzana Hašková, Knižná revue)

 

Povedať, že popredný slovenský teoretik literárneho, divadelného a výtvarného humoru Kornel Földvári komentuje tvorbu Milana Lasicu a Júliusa Satinského už takmer štyridsať rokov, je pravdou i zavádzaním. Pravdou v tom, že jeho prvý text v knihe Svet pre dvoch pochádza z roku 1966, zavádzaním zasa v tom, že totalitný režim na viac ako desať rokov znemožnil Lasicovi a Satinskému, aby Földvárimu poskytli niečo na komentovanie. A keby aj poskytli, nebolo by z toho nič – Földvári mal zákaz publikovať celé normalizačné obdobie.

Do knižky Svet pre dvoch s podtitulom O Lasicovi a Satinskom Földvári zaradil 26 textov, ktoré o L + S a o ich najbližšom umeleckom okolí (prostredie Divadla na korze) napísal. Niekedy na vystihnutie ich tvorby volí rozsiahlejšiu analytickú štúdiu (Skúška humorom), niekedy (častejšie) si vystačí s glosou, no vždy je to földváriovsky podstatné, presné a vtipné. A vždy je to o tom, v čom spočíva smiechová kultúra týchto dvoch jedinečných klaunov, ktorí tak, ako dovtedy nikto pred nimi (a doteraz ani vedľa nich či po nich) ponúkli “najzávažnejšie výpovede o ľudskej existencii, národnej mentalite, zúfalstve a bolestnej nádeji”, ktoré vyplynuli “z ľahučkej hry so slovami a z recesie”.

V rokoch 1969 – 1970 Földvári viedol Divadlo na korze, kde sa na krátky čas sústredil creme de la creme mladého slovenského divadla i populárnej hudby. Bolo to krátko po auguste 1968, v čase, keď normalizačná sopka ešte nezaliala všetky aktivity tej lepšej časti slovenskej kultúry, ale “vedeli sme, že náš čas je kruto vymeraný aerupcia vražednej lávy čoraz bližšia, preto sme sa v akejsi sebazničujúcej eufórii usilovali stihnúť čo najviac”. O tom, ako to bolo, píše Földvári v najdlhšom a (aspoň pre mňa) najzaujímavejšom texte s názvom Štyristojedenásť dní (toľko trvalo jeho riaditeľovanie). A ako sa to s Divadlom na korze, s L + S a so samotným Kornelom Földvárim skončilo? Palcom, obráteným dolu – a ten palec bol na ruke ministra kultúry Miroslava Válka. toho istého, o ktorom po novembri 1989 jeho bývalí úradníci radi šíria fámu, že za normalizácie zachránil slovenskú kultúru pred záhubou.

(Ján Štrasser, .týždeň)

 

O AUTOROVI

Legenda slovenskej kultúry Kornel Földvári sa narodil pred 90 rokmi (TASR, RTVS, 2022)

Vynikal rozhľadom, tvorivosťou aj humorom.

Spisovateľ a prekladateľ Kornel Földvári, teoretik humoru, legenda slovenskej kultúry, literatúry a divadelníctva mohol počas totalitného režimu pre kádrový profil publikovať iba pod rôznymi pseudonymami (Miroslav Kostka, Peter Horňák, Pavol Miškovič). Pod vlastným menom debutoval až v roku 1999.

Kornel Földvári sa narodil 13. februára 1932 v Trenčíne. Pochádzal z hodinárskej a zlatníckej rodiny, to poznačilo jeho ďalšiu kariéru. Na tri roky narukoval k čiernym barónom v pomocných technických práporoch (PTP), ktoré boli v rokoch 1950-1954 určené pre nespoľahlivých občanov.

Využívali ich na ťažké a nebezpečné práce. Po vyhadzove z vysokej školy tak prežil mladé roky v šachtách baní v českom Kladne a neskôr vo fabrike Prema Stará Turá. Odmäk po stalinskom období umožnil, že sa na 13 rokov stal redaktorom Kultúrneho života a súbežne Mladej tvorby.

Po prelomovom roku 1968 sa uchytil vďaka protagonistom Divadla na Korze v Bratislave ako jeho riaditeľ. Miesto musel po 18 mesiacoch opustiť rovnako ako Milan Lasica a Július Satinský i mnohí ďalší jeho členovia. Roky normalizácie prečkal bez možnosti prekladať a publikovať, pracoval aj ako obchodný referent.

Slovenskej čitateľskej verejnosti sa Földvári predstavoval dlhé roky svojou záľubou komentovať detektívky i humoristické romány či poviedky od Breta Harta cez Karla Maya až po Agathu Christie a Raymonda Chandlera.

„Bol tak dobroprajný, že dokonca aj keď čítal knihu od niekoho, koho nemusel, aj tak povedal, že dotyčný napísal dobrú knihu,“ povedala o autorovi spisovateľka Daniela Kapitáňová.

Po roku 1989 vstúpil Földvári do vysokej politiky, v rokoch 1990-1992 bol prvým námestníkom ministra kultúry. Potom sa venoval už iba písaniu, krstu nových kníh a doslovom k umeleckým prejavom súčasníkov.

 

Pod vlastným menom debutoval až v roku 1999.

Svoj knižný debut Netypické príbehy, ocenený na festivale Jaroslava Haška v českej Lipnici v roku 1963, skryl pod pseudonymom Miroslav Kostka. Po súbore humoresiek opäť pod pseudonymom vydal malú monografiu o grafikovi Dušanovi Polakovičovi.

Pod vlastným menom debutoval Kornel Földvári v roku 1999 knihou O stručnosti, zloženú z jeho publicistických a literárnokritických príspevkov.

Až v roku 2003 vydal svoj dlho odkladaný rukopis Príbehy z naftalínu s podtitulom Humoresky 1963-1977. Ako milovník divadla stál pri zrode festivalu České divadlo. Je autorom histórie Divadla na Korze s titulom Svet pre dvoch a podtitulom O Lasicovi a Satinskom. Malý prierez dejinami slovenskej karikatúry zachytáva jeho Päťadvadsať vydaných v roku 2005. V roku 2006 vyšla aj kniha O karikatúre. Földvári bol držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2006.

Spisovateľ zomrel 25. marca 2015 v Bratislave vo veku 83 rokov.

(link: https://spravy.rtvs.sk/2022/02/legenda-slovenskej-kultury-kornel-foldvari-sa-narodil-pred-90-rokmi/)

 

 

UKÁŽKY Z KNIHY

Večer čo večer komik, podobný novodobému Sizyfovi, valí pred sebou balvan humoru na strmý vrchol, aby mu v okamihu triumfu s rachotom zmizol v údolí. Ešte šťastie, že toto doživotné prekliatie za dotýkanie sa vecí nedotknuteľných je pre neho i životnou vášňou. V mučivých „útrapách z rozumu“ (ktorými platí za to, čo vnímame ako iskrivú hru intelektu) a v namáhavej fyzickej práci za sťažených podmienok (koľkokrát by povedzme obopäli zemeguľu všetky tie pri predstaveniach prepotené košele Júliusa Satinského!) zápolí s nepolapiteľnou mnohotvárnosťou divadla. Zo všetkých prchavých faktorov, ako je okamžitá nálada, stav intelektu i fyzická kondícia, alebo inšpirácia, bez ktorej niet improvizácie (ale rovnako i zloženie a disponovanosť obecenstva), komik ako stredoveký alchymista získava kameň mudrcov, elixír oslobodzujúceho smiechu. Ako iluzionista, zdanlivo z ničoho, z hŕstky slov a situácií zhmotňuje večer čo večer pravdu, prekvapivým uhlom pohľadu obnažuje jej ozajstnú podobu. To, že každou replikou, každým gestom nesie na trh vlastnú hlavu, nie je nič mimoriadne; je to samozrejmý predpoklad povolania, rovnako ako bol pre jeho dávneho predka povrazochodca pohľad do hrozivej hlbiny. No ozajstný tvorca príslovečného „smiechu cez slzy“ navyše ako Wildeov slávik farbí zázračnú ružu krvou vlastného srdca.

Humorista hodný tohto mena tají v sebe smútok z poznania; je nielen šašom, ale i básnikom a filozofom. Putuje dejinami, aby nám v chvíľach sviatočných zveril svoje posolstvo. A ak sa raz za dlhý čas v zázračnom hviezdnom okamihu stretnú dve bytosti s rovnakým tajným znamienkom humoru v srdci, z ich vzájomného iskrenia sa rodí nový svet. Svet pre dvoch.

(str. 9)

 

Bolo nám všetkým jasné, že sľubne rozbehnutú Radostnú správu musíme po troch mesiacoch predbežne stiahnuť. Z hľadiska taktiky neobstálo ani o rok staršie Soirée; L + S sa začali prezentovať montážou dialógov a scénok z doterajších predstavení pod „vynachádzavým“ názvom Výber.

Najhoršie však bolo, že po kluboch a krčmách začali o Korze kolovať klebety. Že minister Válek je pobúrený, pretože sme zrušili pozostatky Poetickej scény a celkom sme z repertoáru vyradili inscenovanie poézie. Že prísne zakročí proti neposlušnému divadlu i proti jeho ideovým výstrelkom... Najmä sa však začali vynárať mená rozličných kandidátov, ktorí ma majú v riaditeľskom kresle vystriedať. O čo absurdnejšie a nedôveryhodnejšie zneli, o to viac sme sa začali obávať. Pretože na Slovensku je to už, žiaľ, raz tak: čím nezmyselnejšia klebeta, tým väčšie šance má, že sa stane realitou.

No keď nám tesne po návrate z dvojtýždenného úspešného hosťovania v pražskom Činohernom klube ktosi priniesol, že smutne známy divadelník na pokraji delíria v ktoromsi klube farbisto líčil, ako ho Válek s Mihálikom na kolenách prosili, aby zachránil Divadlo poézie, bolo jasné, že treba konať. Miro Válek bol napriek všetkému dávny kamarát, jediný minister, s ktorým som si tykal. Hoci som si nerobil ilúzie, najmä nie o svojom najbližšom osude, predsa som len dúfal, že aspoň v otázke budúcnosti nádejného mladého divadla sa dohodneme, hoci aj za cenu istých kompromisov. Na začiatku februára 1970 som mu napísal osobný list, v ktorom som ho poprosil o audienciu.

Prijal ma presne v deň mojich tridsiatych ôsmych narodenín. Kamaráti z divadla to považovali za dobré znamenie – ibaže to bolo práve v piatok trinásteho... Sekretárka nám priniesla koňak a kávu, ako keď som ho kedysi pred desiatimi rokmi v Štefánke pred nástupom do redakcie Mladej tvorby zasväcoval do života v redakcii. Po niekoľkých nezáväzných priateľských vetách, asi ako keď sa Angličania bavia o počasí, zavolal tajomníka, ktorý mu okamžite úslužne priniesol veľké červené dosky. Už nemusel nič hovoriť, vedel som, že šťastný deň sa dnes nekoná.

Minister vybral z obalu dekrét, že o dva dni prestávam byť riaditeľom, a povedal, že mu je to ľúto, ale ak chce zachrániť Divadlo na korze, moje odvolanie je to najmenšie, čo musí spraviť. Očividne mu to nebolo príjemné, no hlas ani ruka sa mu nezachveli – v tejto agende už začínal získavať prax. Poďakoval som za prvý dnešný darček k narodeninám, a to ho trochu zaskočilo. Ale naozaj len na chvíľu. Keď sa spamätal, začal ma otcovsky karhať:

– Jednoducho ste mi nedali inú možnosť. Čo to v tom divadle všetci robíte? Zbláznili ste sa? Okrem toho každý deň musím počúvať sťažnosti, že Korzo sú samí Židia.

Nechápavo som sa na neho zahľadel.

– Čo hneď Lasica so Satinským? – vyhŕkol.

– Satinský? Starý miništrant z Modrého kostolíka? A Lasicovci – po generácie uvedomelá luteránska rodina? – neskrývam prekvapenie.

(str. 117)