Koniec hry


naša cena 12,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 304 strán
rozmer 115 x 180 x 33 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie štvrté
rok vydania 2017

Kriminálno-psychologicko-spoločenský román z obdobia socialistickej normalizácie, kde zločinom nie je samotná vražda, ale porucha ľudskosti v človeku.

„V absolútnej väčšine kriminálnych či detektívnych románov ide o peniaze. Vrah vraždí kvôli tým prekliatým peňázom - Dumas, Balzac, Julian Sorel, Raskoľnikov etc... Peter Slávik vraždí „nevinne“: omylom.“ Dušan Mitana

„...zabíja v afekte, keď sa sám sebe vymyká spod kontroly. Až vo chvíli, keď vraždu zapiera, keď rozohráva strategickú hru zapierania a racionálneho konštruovania alibi, preberá za vraždu zodpovednosť, privlastňuje si ju, vražda sa stáva JEHO činom: a to práve tým gestom, ktorým sa jej snaží zbaviť, amputovať ju od seba.“ (Tomáš Horváth)

Ukážka z románu

Pomaly kráčal Štúrovou ulicou (vo chvíli, keď prechádzal križovatkou pred manderlákom, odbila zvonkohra na priečelí Prioru jednu hodinu po polnoci) a pri každom kroku narastal v ňom pocit bezútešnej samoty a opustenosti. Tie dva týždne, čo bola Helena v Prahe, sa mu zdali nekonečne dlhé a prázdne. Radosť, ktorú pocítil, keď si uvedomil, že už zajtra bude doma, s ním, bola taká intenzívna, že si so zahanbením pomyslel; som stále ako zamilovaný pubertiak, to predsa nie je normálne po toľkých rokoch manželstva sa tešiť na vlastnú ženu.

Po Ulici Československej armády sa prehnala s hrozivým kvílením záchranka s blikajúcim belasým rýchlo sa otáčajúcim majákom na streche – možno naozaj vážne potrebuje moju pomoc, premýšľal s akousi nepríjemnou predtuchou, keď si zrazu uvedomil, akú obeť priniesla výmenou bytu (pravdaže, teraz už matka nebývala v tom „brlohu“; medzitým podľahol asanácii a on dostal štátny byt na sídlisku, ktorý sa jej zložitými machináciami podarilo vymeniť za terajší v centre mesta), len aby zachránila jeho manželstvo, ktoré sa dovtedy usilovala všetkými silami rozbiť. Zlosť a podráždenie, ktoré voči nej často pociťoval, vystriedali výčitky svedomia a akási láskyplná ľútosť; cítil sa ako nevďačný pes za to, že dal prednosť studenej sprche pred návštevou matky, ktorá možno práve v tejto chvíli prežíva jednu z najťažších chvíľ svojho života; zrýchlil krok.

Pri Krištáľ bare zabočil na Markušovu ulicu, musel sa vyhnúť trom ožratým chlapom; držali sa okolo pliec, chodník im bol priúzky a žalostne falošnými hlasmi vyrevúvali: „Ej, zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny, éj, jeden bou Kapusta a druhý Ursíny. Éj, Kapusta, Kapusta, čože si pokradou, éj, že ťa idú viazať do hrubých povrazou, éj, do hrubých povrazou. Éj, nič som nepokradou, iba jeden kotál, éj, iba jeden kotál. Éj, už ma idú vešať na bystrický chotár, éj, na bystrický chotár...“

Nie je to maličkosť, byť obesený pre jeden mizerný kotol, uškrnul sa, vchádzajúc do brány domu; hotový slovenský horor. Rýchlo vybehol na druhé poschodie, strčil kľúč do dverí a vošiel do bytu. Keď zatváral za sebou dvere, náhle ho opanoval akýsi znepokojujúci pocit; nozdry sa mu zachveli – odkedy bola Helena v Prahe, vzduch v byte bol v noci pri jeho návrate vždy čistý, no teraz zacítil hneď pri dverách ťažký cigaretový zápach. Zapôsobil naňho tak nepríjemne, že mu celé telo na okamih stuhlo tiesnivou úzkosťou; zdalo sa mu, že za jeho chrbtom niekto stojí a mlčky ho pozoruje, pomaly sa obrátil; spod pazúch mu stekali šteklivé pramienky potu.

Na tvári sa mu zjavil prekvapený, váhavý úsmev.

Pri dverách kúpeľne stála Helena, na sviežom nahom tele mala prehodený ľahký župan, rozčesávala si vlhké vlasy a jej tvár vyzerala ako rozmazaná, akoby ju snímala nezaostrená kamera, akoby sa rozpadávala a iba výrazne vystupujúce lícne kosti ako-tak udržiavali pohromade ochabnuté svalstvo.

„Čo, kamarát, nepáčim sa ti?“ ozvala sa, pokúšajúc sa o presnú artikuláciu, otočila sa okolo svojej osi, nonšalantne ako modelka na módnej prehliadke, pričom jej župan skĺzol z pliec a dlhé, do polovice chrbta padajúce gaštanové vlasy jej zavírili okolo tváre. Zatackala sa, oprela sa ľavým ramenom o veraje dverí a tak tam zostala stáť, nahá, do bronzová opálená; úsmev na jeho tvári pohasol a zmohol sa iba na hlúpe konštatovanie: „Veď si sa mala vrátiť až zajtra.“

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1