Existujú spoločné tajomstvá spájajúce ľudí. Rovnako ako ťaživé spomienky. Prózy Moniky Kompaníkovej už dlhšie ostro kontrastujú s rozšírenou pokryteckou predstavou „keep smiling”. Jej postavy sú nešťastné (väčšinu času), ale autentické. Najnovšia kniha Piata loď nesie Kompaníkovej charakteristický rukopis, poetický jazyk, občas až vír slov, ale zároveň je to posun do skúmania medziľudských vzťahov. Táto kniha je navyše vizuálne mimoriadne atraktívna, obal tvorí ilustrácia, z ktorej po rozložení získame doslova obraz. Postaral sa o to výtvarník Svätopluk Mikyta. Predovšetkým je to ale príbeh o deťoch a mamách. „Detičky sú jemné, nedokončené strojčeky, ich rovnováhu naruší jediný arašidový oriešok alebo hlt kravského mlieka. Kto by to bol povedal.”

Jarka, hlavná postava, a jej okolie sú z okraja spoločnosti. Lucia, Jarkina mama, mala Jarku ako 16 ročná, a jej mama ju aj s malým dieťaťom odhodila. Lucia neskôr sama deštruktívne pretrhla väzbu medzi Jarkiným detstvom a dospelosťou zničením všetkých jej hračiek. V knihe sa opakovane preto objavuje motív prázdneho priestoru, ktorý ostal po niečom predtým zaplnenom. Dôležitú úlohu zohrávajú aj rôzne predmety: šatstvo, nábytok, hračky. Tieto predmety definujú vzťah napr. ku starej mame a k mame. A práve ukončenie istej fázy života (napr. smrť starej mamy) sprevádza znovu ničenie predmetov s ňou spojených.

Vzťahy medzi starou mamou, mamou a dcérou boli napäté, plné konfliktov, generačne sa prenášali ako traumatické. Dominovalo v nich zlo, neznášanlivosť, vlastné utrpenie prenášali na bezprostredné okolie. Kompaníková bolestne presne zachytáva tieto okamihy rozpadu medziľudskej komunikácie. Ostáva len dúfať, že príbehy postáv v Piatej lodi nie sú zrkadlom našej spoločnosti, ale iba niektorých ľudí. Inak by to bola spoločnosť veľmi smutných a osamelých jednotlivcov a bytov, vktorých „v noci steny šepkajú”.

Téma samoty sa prehlbuje, keď sa Jarka na niekoľko dní postará o dve opustené bábätká a preberá na seba rolu „požičaného materstva”. Zároveň však nečakane stretáva chlapca zo sídliska a čitateľ sa tak dozvedá o význame úteku z domova, o tom, ako rodičovská láska spútava a čo všetko je možné prežiť v chatovej oblasti za železničnou traťou.

Príbeh Jarky niekedy oblúkom preskočí o roky dopredu a následne sa vráti späť ako keby išlo o neustále rozpomínanie, v ktorom čas nemá zmysel. Príbeh sám je akosi časovo neukotvený. Možno preto sa Jarke stále sníva o lodiach. Sú symbolom stability, istoty. Kotvu v živote plnom chaosu ocení každý. A po prečítaní Piatej lode dokážeme azda viac rešpektovať tých druhých, z odvrátenej strany šťastia.

Ján Blažovský
Artforum.sk 10.9.2010