2010-10-04 Recenzia knihy Moniky Kompaníkovej Piata loď
Hlasno plakať je ľahké, ťažšie je neplakať
Recenzia knihy Moniky Kompaníkovej Piata loď
Monika Kompaníková do svojich príbehov umiestňuje deti, ktorým niečo chýba, a?ktoré čosi hľadajú. Niekedy aj samy seba, miesto, kam patria, či miesto, kam by patriť mohli.
Svet detí je trochu iný svet. Žije si vlastným životom, dýcha a krčí sa len kúsok vedľa toho dospeláckeho, sveta strašne dôležitých stretnutí a termínov, sveta, kde vládnu hypotéky a účty, strach, sklamanie aj poddajnosť. Detský svet je svet fantázie a predstáv. Ale detský svet môže byť aj temný svet prežívaného nedostatku. Stačí, ak chýba domov a v domove to banálne, ale dôležité - láska.
Domov pritom nie sú štyri steny, domov je pocit. A s týmto pocitom, teda skôr s jeho nedostatkom, sa vo svojich knihách pohráva Monika Kompaníková. V novele Biele miesta nechala Terezu a Dávida pátrať po vlastnej identite, v novom románe Piata loď zase Jarku stvoriť útočisko.
Lenže aj tento azyl, ktorý si mladá rozprávačka príbehu vytvorí v záhrade a záhradnom domčeku, narazí na mantinely reality. Ktosi povedal, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, a tak aj príbeh peterpanovského úteku sa len tak-tak neskončí katastrofou.
Ťaživé drobnosti
„Najmä nerob problémy.” Tak sa dá asi zhrnúť komunikácia medzi zneužívanou Jarkou a jej mladou matkou, ktorú nesmie volať mama. Lepšie to nie je ani s babkou, ktorú tiež nemôže nazývať babka. „Rodina fungujúca na báze výmenného obchodu. Nič dobré sa z týchto kšeftíkov nikdy nezrodilo.”
Jarku to bolí. Želá si preto vytvoriť úkryt, nielen pre seba, ale aj pre deti zanedbané, nechcené a trpené, ktoré buď opustila matka na vlakovej stanici, alebo nie sú schopné naplniť predstavy svojich rodičov o dokonalosti. Chce si nedostatok ľudskej blízkosti vynahradiť na deťoch, Jakubkovi a Adele, i „pomocníkovi” Kristiánovi. Je pri nich dokonca ochotná chodiť kradnúť jedlo.
Lenže ľudské teplo chce viac ako zámer. Neukotvená Jarka si v skutočnosti hľadá miesto, kam by mohla patriť. Je to jej spôsob obrany - niekedy proti maličkostiam, chýbajúcim veciam, gestám, skratkám, s ktorými dokáže Kompaníková ako autorka tak majstrovsky pracovať. Nepotrebuje veľké slová, stačí jej talent pozorovať a opísať.
Už v minulosti dokázala táto spisovateľka atmosféru, niekedy ťaživú a dusnú, vystavať z detailov a drobností. Vie to aj teraz. Až tak, že Piata loď je veľmi zručne napísané a zároveň ťaživé, depresívne čítanie.
Katarzia dobrej knihy
Nezáleží však na tom, či Piata loď je veselá, alebo skôr smutná kniha. Je to jednoducho dobrá kniha.
V literatúre, kde sa ceny udeľujú tak trošku za zásluhy a textový odpad prevalcoval všetko ostatné, len poteší existencia mladej a talentovanej autorky, ktorá si prirodzenou cestou po poviedkach a novele siahla aj na román.
Aj keď sama priznala, že táto kniha sa rodila dlho a ťažko, už len pre ten pocit katarzie sa ju vyplatí prečítať. Pretože „hlasno plakať je ľahké, ťažšie je neplakať”.