Ilustrácia (c) Martin Groch

Erik Šimšík

Lepkavé prsty

I.

„Tuším som ti odsekla prst,” opäť otvorila dvere.

„Fakt? Skoro som si nevšimol!” útrpne som odvetil.

„Nechápem, prečo sa ku mne dobíjaš. Môžeš si za to sám.”

„Pustíš ma už ďalej alebo tu mám vykrvácať?”

„Tak poď, dáme to do ľadu a snáď ti ho prišijú. Tak ako vo filme,” usmiala sa.

„Jak ako vo filme? To robia aj v skutočnosti, nie?”

„Ale určite hej. Neboj. Veď prsty ani nie sú také dôležité. Máš ich stále deväť a pol a nezabúdaj na nohy.”

„Čo to trepeš? Mám ti ja odseknúť prst? Potom ti budem hovoriť, že ich máš ešte dosť.”

„Nemal si sa pchať. Je to tvoja vina.”

„Vôbec to nie je moja vina. Ty si mala dávať pozor.”

„Ja som sem neprišla ožratá v noci a nepchala som sa nikomu do dverí.”

„Pripadám ti opitý? Nič som nepil.”

„Nevidela som ťa dva mesiace a zrazu sa sem dotrepeš, vyznávaš mi lásku a smrdí z teba chľast, tak mi, prosím, neklam,” vložila odseknutý prst do vrecka s ľadom.

„No vidíš, ja ti prídem vyznať lásku, povedať ti, ako ťa potrebujem a ty mi odtneš prst. Ešte k tomu ukazovák.”

„Pozri čo robíš! Kvapká ti krv na koberec,” skríkla.

„Teba zaujíma koberec? Teraz? V tejto chvíli? Čo ak vykrvácam? Už sa mi začína točiť hlava. Pozri, aký som malátny.”

„No to vidím, to je ale z alkoholu, nie zo zranenia.”

„Hovorím ti, že som nič nepil. Kam ideš?” odišiel som za ňou, pozrieť sa do kuchyne.

„Musím to vyčistiť.”

„Teraz? Koberec?”

„Áno, teraz. Môj nový koberec. Si tu raz za tri mesiace a všetko zasviníš.”

„Nemali by sme ísť do nemocnice?”

„Musíš počkať, kým to vyčistím.”

„Ale mňa to bolí,” zaskuvíňal som a pozrel na dva články prsta zabalené v igelitovom vrecku.

„Vydrž, už to bude. Nemôžem to nechať zaschnúť, lebo tam ostane škvrna.”

„Už to bude?” spýtal som po chvíli nervózneho prešľapovania.

„Nie a ak nebudeš držať chvíľu hubu, tak to bude trvať ešte dlhšie. A ja krava som si od teba bohvie čo sľubovala. Životná láska. Pche.”

„No vidíš, ja som si od teba od začiatku nesľuboval nič. Tie tri mesiace som tu nebol, pretože si majetnícka, otravná, proste fúria. Škvrna je ti prednejšia ako môj odťatý prst.”

„Áno?”

„Presne tak.”

„Tak prečo si so mnou bol?”

„Veď sme sa dohodli, že je to len kvôli sexu. Jasne si pamätám, ako sme sa na tom dohadovali a ty si povedala, že to tak chceš aj ty. Dohodli sme si pravidlá.”

„Povedala, ale…”

„Ale čo?”

„Presne to!”

„Strašne to bolí. Nemáš nejaký alkohol?”

„Chceš si to obliať? Veď skapeš od bolesti. Ukáž, ja to spravím,” škodoradostne sa usmiala.

„Jasné, že si to nechcem obliať. Šibe ti? Chcem sa napiť.”

„Napiť? To mi ešte chýba, aby si bol viac ožratý.”

„Hovorím, že nie som opitý. Už to nebudem opakovať. Možno som si dal trošku, aby som nabral odvahu a prišiel za tebou. Ale to už je minulosť. Bola to chyba.”

„Čo?”

„Že som nad tým vôbec uvažoval… ale nič...,” pochybovačné zakrútenie hlavou.

„Čo nič? Dopovedz to.”

„To nie je podstatné. Uzavrime to. Daj mi niečo na pitie, odvez ma a už sa nikdy neuvidíme.”

„Toto je presne tvoj problém. Ja nie som tvoja handra ani slúžka, aby si mi tu rozkazoval.”

„Máš pravdu, tak to zbytočne nenaťahujme.”

„Neodídeme, kým mi nepovieš, čo si chcel.”

„To ma tu akože chceš držať násilím alebo priblblými kecami, alebo čím?”

„Týmto,” ukázala mi môj odseknutý prst vo vrecku s ľadom. Premiestnila sa k oknu a vybrala ho.

„Len pokoj. Zachovaj pokoj a polož ho, zlatko. Je noc a už ho nikdy nemusíme nájsť.”

„Nemusíš nájsť, to po prvé a viem, že je noc, po druhé. Tak bude to?”

„Čo?”

„Prečo si sem prišiel?”

„Mal som pocit, že tie dva mesiace boli pre mňa… bez teba… také celkom smutné. Odkedy som ťa stretol s tým debilkom, tak som premýšľal.”

„Hej?” rozžiarila sa.

„Hej, ale to už neplatí.”

„Ako to, že neplatí?”

„Veď si mi odsekla prst a potom si šla čistiť koberec a teraz ten prst chytáš tými hnusnými paprčami bacilovými,” sledoval som ako môj prst letí von oknom. Do čierno čiernej tmy.

II.

„A teraz?”

„Ty nie si normálna.”

„Ale jasné, že som, len ma vytáčaš do nepríčetnosti.”

„Idem ho hľadať.”

„To chcem vidieť. Idem s tebou.”

„Nie nejdeš. Nechcem ťa už nikdy vidieť.”

„Ale áno idem,” začala sa predierať k dverám. Rozbehol som sa a vyletel z bytu.

„Ha, nemáš šancu utiecť,” povedala, keď ma dostihla pri výťahu.

„Ja si myslím, že ty nevieš, kam si ten prst hodila a tiež si myslím, že by si ma tam nikdy nenašla. Však?”

„A nemyslíš?”

„Ale áno, ja áno, veľmi často sa cítim ako retard,” zašklebil som sa na ňu.

„Všimla som si.”

„Choď domov!” odvetil som pri vchádzaní do výťahu.

„Nie.”

„Prečo?” vyzerá zaskočená.

„Lebo,” odpovedala.

„Tvoje odpovede sú ukážka vyberanej logiky. Odpoveď lebo je skutočne v poriadku, ale len keď máš päť rokov.”

„No lebo, ty si úžasný. Malý chlapec vo veľkom tele, čo nikdy nedospeje na reálny vzťah.”

„S tebou? Nikdy!”

„Ale premýšľal si o tom.”

„Každý robí chyby. Teraz ma nechaj hľadať,” ponoril som sa do tmy.

„Chyby?! Chcela som ti požičať mobil. So svetlom. Ale ty si jeden veľký nezmysel môjho života,” sčervenela od hnevu.

„Som.”

„Si? Ako to?” spýtala sa začudovane.

„No som. Život je nezmysel. Zmysel získa až pred smrťou, tým pádom, pokiaľ nezomieraš, tak nemôžem mať zmysel. Možno ani neexistujem,” usmial som sa.

„Musím zomierať, aby si ma chcel alebo čo?”

„To som nepovedal.”

„Tak teda čo?”

„Vieš čo? Vidíš tú hlinu? Na tom mojom pahýle? Vidíš to? Už mám určite otravu krvi. Mal som si zavolať taxík.”

„Ty si strašný hajzel!” sadla si na neďalekú lavičku.

„A ty si zase strašná krava. Nenávidím tento večer!”

„Možno.”

„Ako možno?”

„Že možno som.”

„Ty?” prekvapene som sa postavil.

„Fakt sa ti na mne nič nepáči?”

„Ale hej, napríklad máš skvelé kozy. Nikdy som krajšie nevidel. A oči. A si skvelá v posteli. Napríklad.”

„Ty si fakt prasa.”

„Čo zase?”

„Neskutočné. Vnímaš ma iba a iba ako sexuálny objekt. Už som ti ten prst chcela vrátiť, ale teraz…” vytiahla prst z vrecka na sukni a odhodila ho do trávy.

III.

„Ty si ho stále mala? A ja som ho tu hľadal. Si chorá. Mentálne chorá. Psychopatka,” skríkol som na ňu zúrivo. Odkráčal som po trajektórii jej hodu.

„A ty si nezrelý a závislý od sexu. Kleptoman!”

„To je človek, ktorý pociťuje chorobnú potrebu kradnúť.”

„To si tiež. Si vezmeš, čo chceš a potom to necháš tak.”

„Netrep a nevykrikuj, všetci okoloidúci na nás pozerajú, vieš ako neznášam takéto taliančiny.”

„Tak ty to neznášaš? To ešte len uvidíš, čo bude. Môžem ti ešte aj zatancovať,” vykríkla z plného hrdla.

„Zatancuj. Veď sú to vlastne tvoji susedia. Určite si už tancovala viacerým. Ty tancuješ rada.”

„Ako to myslíš?”

„Tak ako som to povedal.”

„To si od teba vyprosím.”

„Dobre. A potom už budeš ticho?”

„Nie.”

„Nič nie je horšie ako nenávisť ohrdnutej ženy?”

„Ja nie som vôbec ohrdnutá. By som… by som s tebou nikdy nič nemala, aj keby si chcel.”

„Počúvaš vôbec, čo hovoríš? Nezmysly.”

„Hej. Nezmysly,” zasmiala sa, „ale ty vieš, že nie som až taká hlupaňa, že?”

„A ešte k tomu máš aj dobré kozy,” usmial som sa na ňu.

„Tak už mi to povieš?”

„Čo?”

„Že prečo si za mnou prišiel?”

„Hm, tak dobre. Vieš ako sme spolu pozerali Pulp fiction? Tá scéna, kde je Travolta s Umou Thurman v tej priblblej reštike a bavia sa o tom, že ich vzájomné ticho je príjemné a nie priblblé a trápne ako obvykle?”

„Hej, viem.”

„Tak sa mi zdalo, že naše ticho tiež nie je priblbé a trochu mi to ticho chýbalo. Okrem iného.”

„Áno?” žiarila.

„No áno, ale to bolo až do dnešného večera,” opäť som sa venoval hľadaniu prsta.

„Čo?”

„No po dnešku by som od teba už chcel len to ticho a to by bolo potom už len priblblé a trápne.”

IV.

Prst som našiel. Desať štichov.

Uverejnené v denníku
Pravda 15.1.2011