2011-03-19 Peter Šulej - Tetovanie
Peter Šulej
Tetovanie
Prečítajte si úryvok z prvej kapitoly pripravovaného románu Petra Šuleja…
Ilustrácia - Katarína Slaninková
Peter Šulej
Tetovanie
Ráno Daniel zistil, že je zamilovaný. Veľmi dobre poznal tento stav, pretože ho už v minulosti niekoľkokrát zažil. No nie, nebolo to zas až tak pričasto. Možno štyri - päť razy, určite nie viac. Nebol žiadny Don Juan, avšak keď má muž nad tridsať, je slobodný a o niečo krajší od šarpeja, zrazu zistí, že je z neho úzkoprofilový tovar. Každopádne, ak by chcel počet svojich milostných splanutí zistiť presne, musel by sa tomu viac povenovať, pospomínať si na jednotlivé vzťahy a spätné ich rozanalyzovať. V tejto chvíli sa však chcel oddávať výhradne novému pocitu. Nevadilo, že za oknami leje a dokonca ani vŕtanie ozývajúce sa zo susedného bytu. Láska, čistá kryštalická láska. Bol nej plný a cítil ako sa mu vnútorný plameň naplno rozhorel. Cítil tú neuveriteľnú nervozitu, stav tesne pred výbuchom, priam hmatateľné napätie, ktoré sa dá uvoľniť len jediným spôsobom - intenzívnym bytím s milovanou osobou. Bude sa to vôbec dať? Naplní sa táto jeho nová láska, ku ktorej sa dopracoval naozaj veľmi čudným spôsobom. Sledoval znamenia.
***
Stará mama počas svojho života darovala Danielovi množstvo právd a snáď ešte väčšie množstvo ponaučení.
Sleduj znamenia. Vždy musíš sledovať znamenia. Hovorila s vážnou tvárou a pomaly mu kývala reumou skriveným ukazovákom popred nos.
Znamenie bolo, napríklad aj to, keď vykypela lusková polievka z hrnca.
Polievka z fazuľových luskov nemôže nikdy vykypieť, možno tak babrákom ako dedko a tvoj otec. Dúfam, že nedopadneš podobne a naučíš sa aspoň praženicu na šporhelte urobiť. Vraví a vechťom utiera rozhorúčenú platňu, zabrýzganú zelenkavou tekutinou. Vykypela. Nie nevykypela, to sa len znamenie naplno prejavilo.
Keď sa jej Daniel opýtal, o čom znamenie hovorí, na čo poukazuje, pred čím nás varuje, starká mykne plecom a vraví, že to presne nevie, ale, že je treba dávať pozor, treba byť v strehu, jednoducho treba byť pripravený.
Jáj, ale ja som sa už pripravený narodil. Chce ju rozveseliť Daniel.
Ako každý chlap. Povie a len tak cez plece dodá: Idem zabiť králika, možno sa dozvieme viac a keď nie, aspoň bude na paprikáš.
Stará mama vedela, že sa niečo, niečo v jej živote mimoriadne dôležité odohrá, keď vo februári zakvitli stromy. Vedela som, že sa tvoj starý otec vráti domov z vojny. Daniel jej chcel oponovať a tvrdiť, že starý otec sa predsa vrátil z Krymského zajatia dobrých desať rokov pred ich zoznámením a stará mama mohla mať tak trinásť, ale nakoniec si to rozmyslel, lebo vedel, že starká by len mávla rukou a odbila ho. Všetky myšlienky, všetky príbehy sa jej prekrývali, vnárali sa jedna do druhej a vytvárali nepreniknuteľnú sieť histórie. Na druhej strane jej Daniel veril, že stromy naozaj zakvitli vo februári a niečo významné v jej živote sa naozaj aj odohralo. Vedel však určite, že to nebol návrat starého otca so zajatia.
Zajatie starého otca a jeho pobyt na Kryme, bola jedna z mála rodinných udalostí obostretá tajomstvom. Vie sa len, aj to celkom útržkovito a nejasne, že starého otca zajali hneď na začiatku Prvej svetovej vojny na Haličskom fronte. Koľko mohol mať osemnásť, možno dvadsať rokov? Daniela fascinovalo, že má predka narodeného v devätnástom storočí. Potom vraj slúžil u nejakej veľkostatkárky na Kryme.
Pravda je však taká, že s ňou žil. Ktovie či tam nemám, nejakých súrodencov. Povedala raz Danielovi mama, na margo Krymského zajatia. Mohol mať vtedy tak desať rokov a starého otca si predstavoval skôr ako jedného z Argonautov, než ako vojnou zdecimovaného zajatca.
Po vypuknutí Veľkej októbrovej revolúcie a počas následnej občianskej vojny Starý otec aj s neznámou veľkostatkárkou, možno aristokratkou, ušiel cez Turecko do Grécka, odtiaľ do Talianska a z Talianska bolo už len na skok do Paríža. Nuž a po niekoľkých rokoch strávených v Paríži sa starý otec nakoniec vrátil. Prvé čo urobil, bolo, že sa rozhodol založiť miestnu organizáciu komunistickej strany, ale táto časť jeho života je zmapovaná celkom presne. Dokonca aj to ako zahodil po druhej svetovej stranícku knižku do kompostu. Aj to je známe, ako sa mesiac čo mesiac vyhýbal plateniu straníckych známok. Načo by mu boli, keď bola knižka skompostovaná. Predseda, ktorý s nim v dvadsiatich rokov stranu zakladal, to nakoniec zaplatil zaňho a známky mu odkladal, takže Danielov starý otec ani len netušil, že je stále členom.
Zo všetkých rodinných príbehov o starom otcovi bola však rozhodne najzaujímavejšia tá záhadná cesta naprieč Európou. Celú epopeju pripomínala len veľká strieborná tabatierka v štýle art deco a množstvo jazykov, ktoré ovládal a postupne zabúdal. Maďarské nadávky si Daniel osvojil už v mladom veku a dodnes tvoria jeho jedinú slovnú zásobu. Starý otec vedel plynulo po rusky, francúzsky, niečo poľsky a nemecky, lámane turecky a grécky. Keď konečne chcel začať učiť aj svojho nezbedného vnuka, zomrel. Jeho smrťou sa uzavrela aj história „krymského zajatia”. Argonaut naruby. Nik sa už nedozvie, čo skutočne robil na Kryme, kto bola tá záhadná žena, čo sa udialo v Paríži a kam sa podela.
Bolo mu jasné, že v prípade starého otca zanedbal sledovanie znamení. Bol však príliš malý a neskôr bol zas príliš starý starý otec. Asi to tak malo byť. Ktovie…
***
Schádzal zo Slavína v dusnom augustovom popoludní, košeľa a spodné prádlo sa začali lepiť na telo. Zrazu stála pred ním nádherná žena so psom. Vykročila zo schodov na ulicu, ktorou kráčal, preto si ju nevšimol skôr. Mala na sebe ľahké, skoro priesvitné šaty na ramienka z kvietkovanej látky, ktoré končili v polovici stehien. Štíhla s výraznou tvárou a hlbokými čiernymi očami. Víla z orientálnej rozprávky. Čierne vlasy mala ostrihané na krátko a jej pes, akoby tvoril jej kontrapunk. Bol to huňatý, mierne obézny bobtail. Daniel sa dostal do pomykova, keď mu zrak padol na jej veľké a hlavne pevné prsia, ktoré už prepotené kvietky nemohli viac zakryť. Podprsenka v tomto teple? Načo. Ale ocenil, že mala aspoň nohavičky. Cítil ako ho oblieva vlna horúčavy, ako sa mu do tváre valí červeň. Zreteľne videl obrysy bradaviek a políčka dvorcov. S námahou odtrhol zrak a skúsil prepnúť na periférne videnia. Pes fučal a vyplazoval mu jazyk. Zrejme vyzeral ako dezorientovaný turista, pretože kráska, očividne príliš mladá na to aby si uvedomila svoje prednosti, prevzala aktivitu.
Zablúdili ste? Vykala mu a v duši sa ozval výkrik. Už je starý, už ho veru žiadna nebude chcieť, ostane sám ako prst, už mu nik nepomôže a tobôž nie tento anjelik so psom. Samozrejme, že nezablúdil, bol na Slavíne, pretože tam nikdy nebol. Nevedel, prečo ho práve dnes napadlo zájsť na Slavín, proste mal čas a povedal si, že sa pozrie na Slavín. Má jej to rozprávať? Nebude lepšie zahrať návštevníka, cudzinca, dedinčana, cezpoľného, jednoducho nebratislavčana?
No, zdá sa, že áno. Viete nie som z Bratislavy. Hovoril celkom presvedčivo a vlastne ani neklamal. Žije tu štyri roky. Dosť na to aby ho opustila priateľka, s ktorou sem prišli spolu z rodného mesta, dosť na to aby vystriedal množstvo ďalších adeptiek na uvoľnený post jeho priateľky, ale očividne málo na to aby si nejakú skutočne novú priateľku našiel a zašiel na Slavín.
Možno to budeš práve ty? Hovorí si v duchu, netušiac, že ide len o znamenie.
No a kam sa potrebujete dostať? Povie a pritiahne psovi vodítko. Ten sa netrpezlivo myká, očividne chce ísť z tejto páľavy do chládku. Celé telo sa jej pri tomto pohybe zavlní a samozrejme aj tie dva nádherné skvosty. Daniel naprázdno preglgne.
Teplo však? Mylne si vysvetľuje Danielovu mimiku.
Strašné. Úplne my bude stačiť ak sa dostanem na nejakú zastávku.
Dievča mu potom vysvetlí, to čo dávno vie. Ako má zbehnúť dolu schodmi na Štefánikovu a tam k SAV-ke. Poďakuje sa, odzdraví a odchádza. Najprv sa ani len neodváži za ňou obzrieť. Pomaly zostupuje, schod po schode. Nakoniec, keď má zrak na úrovni ulice sa obzrie. Samozrejme mohol tušiť, že aj tento pohľad bude stáť zato a nemýlil sa. Tie tvary už pripomínali antickú bohyňu. Už už sa mu z hrdla dral smutný, rezignovaný povzdych, keď zbadal medzi jej lopatkami štylizované tetovanie. Blíženci. Vtedy sa obzrela. Cítil ako ho pichlo pri srdci. Alebo sa mu to len zdalo. Každopádne musela v jeho tvári prečítať niečo ako neistotu, namiesto zdesenia, namiesto toho obrovského strachu z odhalenia, ktoré rozkladalo jeho vnútro, pretože mu len nedbalo povie, aby pokračoval dole, utvrdí ho že je to správna cesta. Pokyvká hlavou ako nejaká marionetka. Ešte krok a naveky zmizne z jeho života.