2011-04-02 Hlatký: Nekróza (úryvok)

Ilustrácia Juraj Puchovský

Edmund Hlatký

Nekróza

Za svoju debutovú knihu knihu História vecí (1988) získal Edmund Hlatký Cenu Ivana Kraska. Je autorom prozaických kníh Jesenný opar (1999), Iní ľudia (2000), Sláva a tajomstvo (2001) a Abraka dabraka (2008). Uverejňujeme úryvok z najnovšieho rukopisu s pracovným názvom Nekróza.

Juraj Puchovský: Portrét Edmunda Hlatkého(2009, akryl na plátne, 80x60 cm, majetok Literárnej galérie)


Edmund Hlatký

Nekróza

Niekoľko mesiacov sa moja duša potĺkala v atmosfére Ramzesa II., v hystérii a panike starých medicinmanov, v temnom náboženskom fanatizme, ktorý sa mi skoncentroval do obrazu mumifikovaného faraóna a do podivného pojmu mumifikačný tepelný bod. Avšak v jedno piatkové ráno akoby v duši sveta a teda aj v mojej došlo k zvratu. Bolo dvadsiateho siedmeho októbra dvetisícšesť a na nebi sa povaľovali strapaté tmavé suché oblaky, ktoré na mňa pôsobili ako morský príboj, trieštiaci sa o pobrežné skalisko na Strindbergovom obraze. Cez oblaky presvitala zamatovo čistá vyumývaná modrá. Svitalo a ja som cez otvorené okno kuchyne zacítil prastarý, zrejme mýtický, snivý Blízky východ, Blízky východ z čias romantickej sunáležitosti ľudí s Božou láskou. Po dlhom a mučivom putovaní smrť náhle odpadla od ľudí ako boľavé mŕtve tkanivo od živého. Podľa slovenského kalendára bolo práve Sabíny, otec Abrahám akoby nič nevedel o zmätočnosti života, pasúc veľké stáda dobytka vnímal láskavú Božiu milosť, o prehrešení, vine a treste nemal nijakú predstavu a jeho vnútorný život bol natoľko nedotknutý zlom, že nepotreboval nijaké varujúce zákazy, príkazy a povolenia. Pomyslel som si: Potrebuje vôbec takýto šťastný pocit pozadie zúfalstva?

Je to len okamih alebo predtucha dlhotrvajúceho stavu? Biblia ešte nebola stvárnená do textovej podoby a svet, ktorý sa neskôr nazval arabský zrejme ešte netušil, že doňho bude raz musieť prísť Mohamed, aby sa písmom po písme pokúsil oslobodiť ľudský vnem od životného nekrotického procesu, ktorý pochádza z nesprávne pochopeného zobrazenia zla. Ani v Biblii ani v Koráne nie je zlostník dokonale spoznateľne charakterizovaný, lebo jeho povaha sa v histórii ešte len má meniť podľa toho ako sa vyvinú zbrane. Sám zlostník posúva formy násilia tak, aby každý porazený stvoril účinnejšiu zbraň. Je to on, kto zakazuje písmo nekrotickým procesom. Temný zúfalec túži zriadiť svet ako kráľovstvo smrti, pretože mu najlepšie rozumie, zacítil som. Je príznačné, že bez môjho poznania Biblie by táto atmosféra Abraháma v tichej šťastnej slobode nemohla vzniknúť. Je v nej zapísaná miera šťastia ako prirodzené lôžko človeka. Uvaril som si kávu a pil som ju s istotou, že tento stav ma už neopustí, hoci moja doterajšia skúsenosť o trvalosti podobných stavov nesvedčila. Okolo deviatej sa lúče slnka vyčistili do trpkochvejivého zdania a ja som sa usiloval podržať si blízkovýchodnú atmosféru s nepríjemnou predtuchou, že svetlo bude znovu znečistené nekrotickým procesom. Čistá, prostá láska vo svetle - červené súkno pre zlostníka, brnklo mi mysľou; únoscovia nespia a Sabínky sú vlastne stále unesené...

Moja manželka bola na služobnej ceste a prvou ženou, ktorá sa mi spojila s menom Sabínka bola moja dávna priateľka Zdena Sprindeová. S pokojným nevyhnutým pocitom som sa rozhodol, že ju požiadam o stretnutie. Ozval sa fatalizmus, ktorý vo mne vznikal v dávnejších podobách osobných kríz; so Zdenou sme sa nestretli už niekoľko rokov a aj to posledné sa nieslo v znamení letmej povrchnosti - pár sekúnd a dosť. Dnes je ten deň D, v ktorom bude s nami spolupracovať božstvo a my dospejeme k závažnému oslobodzujúcemu poznaniu. Cítil som, že chcem Zdene naliehavo oznámiť čosi veľmi dôležité, čosi v súvislosti s blízkovýchodnou atmosférou a vývojom moci zlostníka a to dôležité môže v plnej jasnosti zo mňa plynúť len pri pohľade do jej žiarivých silných, akoby šľachtických očí. Zdena patrila medzi tie ženy, ktoré uvoľňovali moju tvorivosť a tiež svojim pôsobením dávala nádej, že stvorená idea nepatrí len nám dvom, ale všetkým ľuďom dobrej vôle. Akoby som zabudol na čosi záchovne dôležité a ak si na to nespomeniem, celý svet aj so mnou sa začne uberať ešte horším smerom; treba sa postaviť rieke temnoty, ktorá kdesi v diaľke výstražne hučí... Potrebujem Zdenu ochrániť, alebo túžim po jej ochrane? Nehrozí nám nebezpečenstvo? Kiež sme si vzájomne jestvovali v šťastí a len v šťastí bez môjho spasiteľského pocitu. Spasiteľský komplex, nevyhnutný pocit pre spisovateľa, ktorý síce na jednej strane z neho robí nervóznu bytosť s vražednými ambicióznymi dôsledkami, ktorá si nakoniec uvedomuje, že sama aj tak nič nezmôže, ale na druhej strane mu dáva pocit oprávnenosti a vnútorného naplnenia.

Kým som Zdene zatelefonoval, pospomínal som si na situácie, v ktorých som sa spolu s ňou cítil šťastne a spokojne. S celého učiteľského zboru sme najmenej podliehali režimistickej konvencii, vcelku úspešne sme sa bránili znervózňujúcej atmosfére osemdesiatych, ktorá nás svojou triešťou vysielala na hranicu iracionálneho oslobodenia, ale aj k vážnejším témam, v ktorých som ja hral filozofa a ona chápavú a podnetnú inšpirujúcu ženu. Zavše sme si aj zaironizovali na tému márnosti našej slobodnej komunikácie - o spoločnosti sa predsa len rozhodovalo kdesi inde. Kým niektorí pracovníci školy ma zaškatuľkovali ako nezrozumiteľného, nepraktického podivína s donkichotskými črtami, pričom oni sa cítili byť zemitým Sanchom Panzom až na hranicu prachu, z ktorého sme všetci povstali, Zdena si naše spoločné únikové správanie vážila. V jej kompletnom ženskom prepodstatnení sa javilo čosi uvoľnene šľachtické, povznesené, akoby v jej osobnosti driemala podivná schopnosť len prostým jestvovaním vzbudzovať svetlo tajomstva a slávy. Preto som ju premenoval na cisárovnú.

Ahoj, Zdena, ozval som sa do telefónu, zrejme nešikovne skrývajúc pocit okamihu pravdy, ale potom som sa preniesol do nášho starého času a pokračoval som uvoľnene: Nemôžem vedieť, čo práve teraz cítiš ty, ale ja mám pocit, že pre nás dvoch nastal čas nutného návratu. Včerajšok sa deje dnes. Nemohla by si mi pomôcť pristaviť v tomto návrate pohyb a vyhnať z neho smrť? Neviem… Nemáš náhodou náladu, ktorú by môj tón urážal? Napríklad z prízemného dôvodu privysokého inkasa. Zdena sa tlmene zasmiala. Stále ten istý, povedala. Tvoj tón svedčí o tom, že si ešte stále na úteku zo stoky života. Možno ťa aj samota bolí. Vždy si pôsobil trochu osamelo. Počula som, že si na tom ešte horšie ako za socializmu. Vravíš návrat? Jasné, v minulosti bolo zle, ale predsa len o čosi lepšie ako teraz. A ty máš na mňa romantickú spomienku. Neviem presne, čo ma motivuje, určite aj to, čo si ty povedala, ale si vo mne veľká a nádejná, povedal som s trochou ostychu. Rád by som sa s tebou stretol práve preto, lebo som sa ,vnútorne mlátil v tých najspodnejších vodách nášho starého času. S tebou som toho vždy veľa pochopil. Zatiaľ neviem presne definovať, čo chcem, ale chcem to vytrvalo, monotónne, potichu až toporne, akoby pod silným tlakom najtichšej životnej autohypnózy a viem, že oslobodiť sa môžem len pri pohľade do tvojich očí. Chcel som pokračovať, ale Zdena ma prerušila : Keby som ťa nepoznala, určite by som si pomyslela, že som pre teba spotrebným ženským inspiromatom, ktorý odhodíš v tej chvíli, ako splní svoju úlohu. Naozaj premrštená myšlienka, povedal som. Myslím, že to čosi s veľkým č sa akosi týka židovského bravčového a hinduistického hovädzieho a súvisiacimi vecami, ale ruku by som do ohňa za to nedal. Možno je to len klamlivý dojem a stretnutie s tebou všetko obráti naruby. Nemohli by sme sa stretnúť v kaviarni hotela Dream na Jeruzalemskej? Práve do starej Trnavy ma dnes volá srdce. Viackrát som tam prežil láskavú dušu tureckého mesačného kosáka a pozhováral sa so Sindibádom námorníkom. Akoby si ma na tento obraz ulovil do lasa, povedala Zdena rozmarne a potom zaváhala. Ale na Jeruzalemskú? Neviem… Bola som tam predvčerom v lekárni. Do tej tvojej zázračnej duše ktosi nasypal piesok, polial ho vodou a v tejto nechutnej kaluži mi máčal nervy. Poďme radšej do Drevenej na Hlavnú. Sú tam len štyri stolíky, veľa súkromia a pohody a zároveň to tam nie je až tak nóbl, aj duch starej viery pod bičom otrokára je tam akosi stále zachovaný. Vieš, taký ten stredoeurópsky slnečný triezvy pokoj. Správne reagujem slovom na stav tvojej duše? Možno sme naozaj nezabudli rozumieť si. Mňa intuícia určite neklame, povedal som. Mnoho dní som sa potácal za hranicami tupého náboženského mysticizmu, ktorý vidí život ako kôpku prachu, do ktorej možno kedykoľvek kopnúť. Veď Boh je veľký, nekonečný a my takí malí a ničotní! A teraz mám taký pocit, že tie stavy boli potrebné okrem iného aj na to, aby som lepšie videl svoju kráľovnú. Poznáš ma, každá je nejak kráľovná od ktorej očakávam povýšenie mojej maličkosti na jej úroveň a nie rozmarný príkaz skoč pod vlak. Potrebujem ťa, ale verím, že aj ty potrebuješ mňa. V poriadku, povedala Zdena. Bude to aj trochu sexi, keď sa ja ako povýšená do kráľovského stavu stanem žiačkou pre uctievaného pána učiteľa. Zaujímavé, povedala Zdena.

Uverejnené v Pravde 2. 4. 2011

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1