2011-07-02 Marek Vadas - Poviedka na víkend
Marek Vadas
Vyzeral ako človek
Cez ďalšiu prestávku som sa opatrne vzdialila a za budovou som si to namierila do húštin pri rieke. Tu ma snáď nenájdu. Na brehu som stretla veľmi čudné zjavenie.
Vyzeral ako človek, ale nemal nohy ani ruky. Ani telo. Iba hlavu, ale bez vlasov, očí, uší, nosa a úst. Ale rozprával sa so mnou celý deň. Hovoril mi samé hlúposti….
Marek Vadas
Vyzeral ako človek
Nevyzeral ako človek, aj keď mal všetko ako má byť. Dve ruky, dve nohy, telo a hlavu so všetkým, čo k nej patrí. Ale niečo sa mi na ňom nepozdávalo už od začiatku. Ľudia vraveli, že je dobrý, svedomitý a múdry, čistotný a nepije. Chce nám len to najlepšie a nepôjdem s ním sama. Pôjdu aj iné deti a poobede nás bude púšťať späť k rodičom. Usmieval sa, ale mala som z toho zlý pocit.
Všetko čo chcem urobiť, mi musí dovoliť otec. A musím urobiť aj všetko čo nechcem, ak mi to otec povie. Rozkázal mi, aby som šla. Keď tam môže ísť Lina s Mariou od susedov, môžem ísť aj ja, nič sa mi nestane. Celý život som sa musela hrať na dvore a zrazu ma posiela s cudzím človekom ktoviekam.
V miestnosti nás sedelo asi desať dievčat. Každá mala pred sebou svoj stôl, ale jedlo nám nedoniesli. Na mojom bola nakreslená nahá žena s roztiahnutými nohami a okolo nej more pri búrke. Kopec takých vlnoviek, aké si s Linou kreslíme do piesku, keď máme pri hre na starú babu skočiť do vody.
Dlho sa nič nedialo, až po dlhej chvíli prišiel ten biely muž (už viem prečo bol čudný - bol celý biely!) a niečo nám rozprával. Opäť mnou zatriaslo. Mávam také predtuchy, keď sa má niečo stať. Ruky sa mi chveli rovnako ako keď som ho uvidela po prvý krát. Hovoril veľmi dlho, ale nič som mu nerozumela. Ktorési z dievčat, ktoré nepoznám, sa zasmialo. Hrá sa na dospeláčku!
Chcelo sa mi spať. Už už som privierala viečka, keď muž zatlieskal a pustil nás pred budovu. Mali sme prestávku. Bežala som sa vycikať a keď som vstala, zistila som, že muž ma pritom uprene pozoroval. Nevedela som čo robiť, ale už som si bola istá, že moja predtucha bola správna. Toto nedopadne dobre. Povedal mi, že keď to budem chcieť urobiť ešte raz, zavrie ma do malej búdy za rohom. Čo najskôr odtiaľ utiecť!
Cez ďalšiu prestávku som sa opatrne vzdialila a za budovou som si to namierila do húštin pri rieke. Tu ma snáď nenájdu. Na brehu som stretla veľmi čudné zjavenie.
Vyzeral ako človek, ale nemal nohy ani ruky. Ani telo. Iba hlavu, ale bez vlasov, očí, uší, nosa a úst. Ale rozprával sa so mnou celý deň. Hovoril mi samé hlúposti.
Zrazu sa zotmelo a ja som začala kričať. O chvíľu dobehol biely muž a kopec žien v rovnošatách s lampami. Hľadali ma a báli sa o mňa. To určite! Ale šla som s nimi, pretože v tme ma mohol ktokoľvek zjesť alebo odniesť do neba. Doma som dostala facku, ale bola som strašne rada, že som medzi svojimi.
Vyčítala som rodičom, ako mohli byť takí hlúpi a poslať ma do nebezpečenstva k cudzím ľuďom, ktorým sa nedá veriť. Tri dievčatá na to doplatili - zabil ich a zjedol a my sme sa na to všetko museli pozerať! A zajtra som na rade ja! Vrieskala som pred nimi, akoby som skákala po pahrebe. Nebola to pravda. Zatiaľ nikoho nezabil, ale niečo som si musela vymyslieť. Neverili vlastnej dcére!
Na druhý deň som tam musela ísť znova. Šli sme spolu s Linou. Ani jej sa ísť nechcelo, ale strach nemala. Neverila však vlastným ušiam, že nás za trest zavrú do búdy, ak budeme chcieť ísť cikať. Obom sa nám to zdalo nenormálne.
Biely muž priniesol do miestnosti plagát s vlnovkami, aké sa vykrúcali okolo ženy na mojom stole a jednu z nich sme mali celé doobedie obkresľovať na drevené tabuľky. Vôbec neviem prečo, ale odrazu som začala tabuľkou rytmicky búchať do stola. Neviem, čo ma to napadlo. Všetky dievčatá sa ku mne otočili, ale v takej chvíli sa už nedá prestať. Keď sa ku mne obrátil muž, tresla som ňou silnejšie. Tĺkla som ňou ako divá, takmer som ju rozmlátila na polovicu. Ani trochu som nevnímala, čo mi ten muž hovoril. Nakoniec ma schmatol za ruku, ťahal chodbou ako vrece so smeťami a zamkol do čudnej izby. Povedal, aby som čakala v kabinete, pokiaľ pre mňa nepríde a nerobila hlúposti. Tváril sa škaredo. Aj keď niekto by povedal, že sa usmieva.
V tej izbe som sa upokojila, pretože som bola sama a nik mi tu nemohol ublížiť. Na policiach a po stole mal ten muž rozložené knihy. Našla som jednu hrubú s obrázkami. Boli tam rôzne zvieratá. Opice, aké máme u nás v lesoch, rôzne vtáky, poznala som aj dikobraza a lesného potkana, ktorých predávajú stareny na trhu pečené s fazuľkami. Boli tam aj iné tvory, s rohami a chlpami, nakreslené ako živé. Potom aj ich mláďatá a - predstavte si - kostry! Bieli ľudia zabijú zviera, zjedia ho a potom si kreslia jeho kostru. Bola som z toho hotová, ale dych som stratila až o chvíľu.
V ďalšej hrubej knihe som našla obrázky ľudí rovnakých ako ja. Veľké portréty farbičkami spredu aj zboku. Bolo tam ešte veľa iných neznámych čiernych ľudí s rôznymi účesmi a oblečením. Jedna tvár ženy na celú veľkú stranu sa podobala na moju mamu. A na ďalšej strane bola jej lebka! Mala som pravdu a toto je posledné varovanie. Všetkých nás tu pozabíjajú a urobia z nás rovnakú knihu, v akej som si listovala. Pochytajú nás ako lesné potkany, dikobrazy a opice, zjedia nás a potom si nakreslia naše kosti…
Neváhala som ani chvíľu. Dva listy som vytrhla ako dôkaz, zmuchlala ich do guličky a schovala pod gaťky. Teraz len aby sa mi podarilo ujsť hneď, ako biely muž otvorí dvere. Musím byť pripravená.
Prikrčila som sa a uši som mala nastavené tak, že som počula aj cvrčkov od rieky. Nakoniec neprišiel on, ale žena v uniforme. Tej som sa až tak nebála, aj keď ani ona to nemohla mať v hlave v poriadku, keď sa dala dokopy s takou obludou.
Doviedla ma domov. Celou cestou sa ma niečo vypytovala a usmievala sa, ale ja som sa držala. Nepovedala som ani slovo.
Otec mi opäť jednu vrazil. Vraj som sľúbila nerobiť hlúposti. Rozzúrila som sa. Povedala som mu o všetkom, čo som vypátrala a ako dôkaz som z gatiek vytiahla tie papiere. Rozobrala som guličku aby sa listy nepotrhali a uhladila som ich pred ním dlaňou na stole. Dostala som ďalšiu facku, až mi zuby zacvakali. Zajtra to mám vrátiť.
Ráno pre mňa prišla Lina spoločne s Mariou. Ukázala som im ten obrázok, ktorý som už mala narovnaný a pekne preložený na polovicu.Videla som, že zneisteli. Ale vraj je nás veľa, ak k niečomu dôjde, budeme držať spolu a nič sa nám nestane. Listy som pre istotu schovala pod kameň pri ceste. Nemohla som ich vrátiť, veď by som sa priznala, že som mužove plány odhalila a bola by som prvá, ktorú by zjedol.
Bol to omnoho horší deň ako tie dva predtým. Ešte pred prvou prestávkou som musela ísť cikať. Povedala som mu, že potrebujem ísť von. Ak chceš cikať, poď so mnou, rozkázal mi. Predstavila som si tú tmavú búdu, do ktorej ma za trest zamkne a zakričala som strašlivé Niéééé. Odtiahol ma na dvor až pred dvere tej búdy a vstrčil dovnútra. Začala som búchať na dvere a jačať. Vrieskala som tak, že som sa ani nevedela nadýchnuť a potom som sa, možno aj zo všetkého toho smradu naokolo, pogrcala.
Otvoril mi a opýtal sa Už?
To mu stačilo? Prečo to všetko robil? V búde som si pošpinila blúzku aj sukňu. Pozrel sa na mňa, ako by ma videl prvýkrát a zavolal ženu v uniforme, ktorá ma deň predtým odviedla domov. Bola som taká slabá, že ma polovicu cesty odniesla na chrbte.
Ďalšiu facku od otca som nedostala. Večer som dokonca zistila, že za bielym mužom už nemusím chodiť. To ma potešilo, ale pokojná som nebola. Unikla som búde aj tej hroznej budove, ale nado mnou visela omnoho väčšia hrozba. Vedela som, čo sa chystá a nevedela som pochopiť, prečo to rodičom ani ostatnými nerobí rovnaké starosti. Všetkých nás zjedia.
Linu s Mariou som už nevídala. Prišla som o priateľky. Celé dni som mala pri sebe len malé deti. S nimi sa nedá o ničom rozumnom baviť, iba ich ťahať z blata, alebo im vyberať z úst smeti. Niekoľkokrát sa mi podarilo ujsť do lesa. Tam som si pripravovala zbrane, ak by na mňa biely muž chcel zaútočiť. Drevenú dýku a skaly. A luk, ale ten nestrieľal.
V lese som si aj našla svojho budúceho manžela. Od prvej chvíle sa mi zdalo, ako by som ho už niekedy videla, že sa dobre poznáme. Neviem určite, či to bol človek, ale ja ho beriem ako človeka, pretože sa mi s ním dobre debatovalo. Mal štyri chlpaté laby a tuším aj chvost.