2011-07-09 Margit Garajszki

Ilustrácia )c( Jana Bálik

Margit Garajszki

Pulz V4

PravdaPulz Vyšehradskej štvorky je medzinárodný projekt, v ktorom Literárny klub predstavuje súčasných mladých autorov z krajín V4. Hosťom prvého ročníka bola aj prozaička Margit Garajszki z Budapešti. Denník Pravda publikoval jej poviedku “V autobuse”.

Fotografia (c) Jana Bálik


Margit Garajszki

V autobuse

Grétin manžel bol šoférom nákladiaku. Gréti mu veľakrát vravela, aby si našiel poriadnu prácu. Cesty sú dnes nebezpečné. A nikdy nebol doma. Pred štyrmi rokmi sa stretol s kamiónom. Kamión bol silnejší. Gréti plakala tri dni. Potom prestala. Bola zvyknutá, že jej manžel nikdy nie je doma.
Gréti pracovala ako upratovačka na Kožnej klinike. Milovala svoju prácu. Rýchlo upratala ordinácie, umyla chodbu a potom sa ponevierala okolo čakajúcich pacientov. Pozerala sa na červené a čierne fľaky, drobné šupiny, na hnisavé vyrážky, vredy, herpesy, ktoré niekedy pokrývali aj celú tvár. Doma sa z odborných kníh snažila dozvedieť, čo v ten deň videla. Keď si už bola istá, začala vytvárať diagnózy. Občas dokonca radila pacientom aj v otázkach liečby. Vedúcemu oddeleniu sa to nepáčilo.
- Gréti, ja vás pošlem na kurz. Ak ho úspešne zvládnete, budete u nás recepčnou, - Gréti sa už videla v bielom plášti s menovkou za polkruhovým recepčným pultom. - Ale liečenie pacientov necháte na lekárov.
O pol roka sa Géti usmievala spoza recepčného pultu na pacientov. Zaznačovala ich údaje, rozhodovala sa o tom, kto ide ku ktorému lekárovi, do ktorej ambulancie a podľa poukazu prijímala chorých do nemocnice.
Jednu jedinú vec v súvislosti so svojou prácou, neznášala. Musela skoro vstávať. Pretože dochádzala z vidieku. Ráno o piatej jej zvonil budík. Ostalo jej trištvrte hodiny na to, aby sa vyhrabala z postele, obliekla sa a odišla do obchodu. Nikdy neraňajkovala doma, ale vždy si urobila sendviče do práce. Nemohla si dovoliť, aby obedovala v kantíne. Autobus vyrážal o šiestej, takže mala pätnásť minút na to, aby došla na zastávku autobusu. Všetko mala presne vyrátané. Ani raz nezmeškala autobus.
Ale jedno ráno si nechala zväzok s kľúčmi v obchode. Musela sa po ne vrátiť. Stratila celých sedem minút. Darmo bežala na zastávku. Videla už iba to, ako autobus so silnejúcim hučaním ťahal preč. Cítila sa byť dotknutá. Na ďalší spoj musela čakať vyše štvrť hodiny..
Konečne prišiel ten, čo chodí šesť dvadsať. Gréti sa nepchala dopredu. Nemá šancu, aby si sadla. Nastúpila ako posledná.
- Kam to bude?
Namiesto huňatého a zarasteného šoféra, na ktorého bola zvyknutá, sedel za volantom čerstvo oholený mladý chlap. Grétine ústa sa otvorili, aby sa mohla nadýchnuť k odpovedi, ale vydala zo seba iba nezrozumiteľné zvuky.
- Ešte je zavčasu, pravda? - usmieval sa šofér.
- Á...á...áno, - odpovedala Gréti neisto - na konečnú, prosím.
Keď Gréti podala vopred vypočítané peniaze za lístok, náhodou sa dotkla šoférovej dlane. Bola hladká a mäkká. Dvere sa pomaly zatvorili a autobus sa pohol. Bolo plno, takže Gréti stála tesne vedľa šoféra. Cítila jeho vôňu. Šoférove ruky si občas oddýchli na volante a vtedy Gréti videla aké má veľké, mužské dlane a pekne formované nechty. Aj chĺpky sa umiestňovali tak, že Gréti nemohla nič namietať, hoci na toto bola zvlášť citlivá. Na konečnej sa pohla len na tlak ostatných vystupujúcich.
Gréty začala chodiť spojom šesť dvadsať. Zmenu si odôvodnila tým, že ani takto nemešká do práce, a aspoň si môže pospať o štvrť hodinku ďalej. Lenže Gréti v poslednom čase nespávala tak dobre ako predtým. Často už o piatej čakala pred obchodom.
Po bleskurýchlom nakupovaní vyskočila na svoj bicykel a menšou obchádzkou sa vybrala domov. Keď šla okolo zastávky, v bruchu sa jej čosi jemne chvelo. Už aby som bola v autobuse!
Gréti všetkých cestujúcich pustila pred seba, takže jej ostalo miesta iba na státie. Vedľa šoféra. A šofér ani raz nepoprosil vážených cestujúcich, aby sa posunuli viac dozadu, lebo zle vidí na spätné zrkadlo.
Pravidelní cestujúci spoja šesť dvadsať si všimli isté zmeny. Šofér v poslednom čase dôkladnejšie upratal autobus. Smeti odstránil ešte aj spod sedadiel. Každučký každý deň zmyl čarbanice zo zadných sedadiel, takže nakoniec sa vzdali aj tí najvytrvalejší a radšej počúvali hudbu. Fotografie škôlkarov vylepené na prednom skle - blonďavý chlapček, a dievčatko s vrkočom - zmizli. Na vnútornom spätnom zrkadle sa rozmnožili aromatické ihličnaté stromčeky, dokonca z plafónu viselo aj niekoľko plyšových medvedíkov. Nakoniec sa objavili tabuľky s nápisom: Vystupujte zadnými dverami. Ďakujem.
Po čase Gréti zmenila spoj aj v popoludní. Takto sa síce dostala domov oveľa neskôr, ale neľutovala to. Poskladala si svoj biely plášť a ponáhľala sa na autobusovú stanicu, kde plyšoví mackovia už ledva čakali, kým sa zjaví. Chcela využiť každú minútku, kým autobus pôjde na zastávku. Kým ostatní cestujúci nenastúpia. Konečne mohli byť sami. Keď Gréti nastúpila, šofér uvoľnil predné sedadlo, kde mal svoju tašku a ktoré bolo rezervované výlučne pre ňu. Do odchodu mali celú jednu hodinu. Gréti na prvom sedadle. Šofér za volantom. Pretože na stanici je veľa ľudí. Na boku by sa dali zatiahnuť záclony, ale predné sklo je veľké a priesvitné.
Víkendy Gréti nemala rada. Chýbal jej ruch kliniky. A cestovanie autobusom. Doma upratovať nemala po kom, televízia ju nudila. Rozhodla sa, že zájde do kníhkupectva a kúpi si knižku o rôznych typoch kožnej rakoviny. Už dávno si ju vyhliadla. Zdala sa jej byť trošku drahá, ale boli v nej ozajstné fotografie, nie nejaké kresbičky. Presne toto potrebuje. Uviazala si pred ústa šál a nasadla na bicykel. Mestečko malo jedno jediné kníhkupectvo. Tesne vedľa butiku. Gréti si zamkla bicykel o rám stojanu a zamierila k obchodu. Figurína vo výklade susedného butiku mala oblečený kabát pieskovej farby. A tmavomodrý šál. Úžasne k sebe pasovali. Presne takýto modrý jej aj poťah na sedadlách v autobuse! Nezaváhala ani na sekundu.
Na druhý deň vystupovala po schodoch autobusu a v šoférových očiach hľadala aspoň náznak toho, čo si o jej novom kabáte a šále myslí. Celú cestu si ho nedala dole. Hoci trošku jej bolo teplo. Len šál si uvoľnila. V ten deň Gréti nešla do práce. Zatelefonovala, že sa necíti dobre. Nejaká chrípka, alebo čo.
Na konečnej vystúpili všetci cestujúci. Aj Gréti. Ale za najbližším rohom znova nastúpila. Bus sa pohol. Garáž bola na druhom konci mesta. Keď prišli k vchodu, Gréti sa skryla vzadu, za sedadlá. Vrátnik len kývol hlavou. Šoféra poznal už roky. Autobus sa pomaly kotúľal dopredu. V dvojposchodovej garáži hľadal pokojné miesto. Gréti opatrne vykúkala spodným okrajom zadného okna. Tak tu oddychujú autobusy, keď nemusia voziť cestujúcich! Ostrý pach benzínu sa miešal s oxidom uhličitým výfukov. Ale v autobuse bolo voňavo, ako v ihličnatom lese. Šofér zastavil motor, vypol svetlá a pobral sa dozadu. Konečne si mohol sadnúť vedľa Gréti. Na štyroch sedadlách posledného radu sa tak pohodlne zmestili ako keby boli v obrovskej francúzskej posteli. Len Grétin kabát sa trochu pokrčil. Celou cestou domov stála neoblomne vedľa šoféra a usmievala sa.
Na nasledujúce dva týždne si vybrala zdravotnú dovolenku.
Keď sa uzdravila z choroby - aj možnosť zápalu pľúc sa vynorila v rozhovore s kolegyňami - pokračovala v práci. Mala už plné zuby z daromných víkendov. Takže v sobotu, dokonca aj v nedeľu išla a postavila sa vedľa šoféra šesť dvadsať. Hoci cez víkend tlačenica v autobuse nebola. Ba naopak! Len sem-tam sa na sedadle chúlil ospanlivý cestujúci s hlavou opretou o okno. Bolo na nich vidno, ako sa ľutujú, že ešte aj cez víkend sa musia hrkotať do práce. V sobotu a nedeľu sa autobus vracal z hlavného mesta už o pol druhej. Samozrejme, spolu s Gréti. Čas medzi dvoma cestami nemohli tráviť v garáži, pretože šofér mal cez víkend službu v ústredí. Keby náhodou bolo treba niekam poslať náhradný autobus. Gréti povedala šoférovi, že si zobrala prácu nadčas. Lenže cez víkend na ambulancii nikto nebol.
Gréti sa celý ten čas prechádzala v meste. Pozerala sa na domy, ktoré stáli tesne vedľa seba, nakúkala do dvorov, jej pohľad sa stretával s dôchodcami, ktorí sa unudene pozerali von oknom. Na začiatku zašla aj do obchodov, ale potom mala taký pocit, že všetci vedia, že sa len poneviera a že si nechce nič kúpiť. Vtedy sa vždy zahanbila. Takže radšej sa iba prechádzala. Po uliciach. Parkoch. Uličkách. Keď jej bolo veľmi zima, sadla si do kaviarne. Objednala si kávu. Bez cukru, s mliekom. Nikdy si nedala dole kabát. Iba tak napoly. Vytiahla si ruky z rukávov, alebo si si kabát stiahla na ramenách. Ako keby sa niekam ponáhľala. Naozaj sa zohriala až v autobuse.
Raz mala Gréti výborný nápad. Uvarím nedeľný obed! V sobotu v popoludní. Slepačí vývar s rezancami, vyprážané kura a varené zemiaky s petržlenovou vňaťou. Keď zasmážala petržlenovú vňať, okrem nadrobno posekanej cibule pridala aj štipku cesnaku. Potom Gréti vytiahla najkrajšiu umelohmotnú nádobu s vrchnákom na jedlo, čo len doma našla.
Do jedného rohu naložila pariace sa zemiaky, do druhého dve vyprážané kuracie stehienka. Medzi nimi natlačila tlstú kvasenú uhorku. Gréti si spokojne čupla do svojho kresla. Čakala. Aby bolo 6:20.
Koláč! - vyskočila Gréti z polosna. - Bola by som zabudla na koláč! Hoci už bolo jedenásť hodín, vyhrabala sa z kresla a zamierila do kuchyne, aby nastrúhala jablká. Do misy nachádzala všetky potrebné prísady, strčila do masy mixér a poriadne zamiešala. O štyridsať minút sa na plechu parilo z jablkového koláča. Nakrájala niekoľko úhľadných kúskov zo stredu. Skrojky zjedla ona. Samozrejme nezabudla ani na práškový cukor. A mohla ísť pokojne spať.
Na druhý deň šla k autobusu s väčšou taškou, než zvyčajne. Šofér si nič nevšimol. Aspoň nič nepovedal. Gréti chodila po uliciach celé predpoludnie. Hanbila by sa sadnúť si niekam. Hoci všetko dôkladne zabalila, predsa z tašky prenikal tažký pach jedla. Tašku držala raz v jednej, raz v druhej ruke. Okolo obeda jej stŕpli ramená. Hodinu a pol pred odchodom autobusu bola na stanici. V prvej chvíli sa na šoférovej tváry odzrkadlilo také veľké prekvapenie, že nemohlo byť pre Gréti príjemné. Lenže hneď na to sa pustil do stehienok s obrovskou chuťou. Kvasená uhorka mu veselo chrúmala pod zubami. Aj jablkový koláč sa minul. A Gréti sa len pozerala na šoféra, a prišlo jej na um, že ešte dobre, že nakoniec nepriniesla polievku, pretože tá by sa dala len ťažko jesť lyžicou zo zaváraninovej fľaše.
Nedeľné obedy v autobuse sa stali pravidlom. Dokonca na tretí raz si Gréti z každého jedla priniesla aj pre seba. Stalo sa, že niekedy zabudla dať do tašky dve vidličky. Obed, ktorý zjedli so spoločnou vidličkou chutil Gréte oveľa viac. Ak neboli zemiaky s petržlenovou vňaťou, tak ryža alebo hranolky. Ak nie vyprážané kura, tak plnené mäsko alebo parížsky rezeň. Kvasená uhorka nechýbala ani raz. Ani jablkový koláč. Gréti nič iné nevedela upiecť.
Jedno popoludnie sa Gréti rozhodla, že sa pozrie na Námestie hrdinov. Aj tak má dosť veľa času, a ešte nikdy tam nebola. Z Oktogonu sa pohla cez Andrássyho ulicu. Snívala o tom, aké by to bolo, bývať tu v jednom z týchto pekných veľkých domov. Zrazu jej napadlo, že potom by nemusela chodiť autobusom. Domy sa je už nezdali byť také pekné.
Keď sa dostala k veľkej križovatke, na chvíľu sa jej zamarilo… Nie, nemarilo sa jej. Oproti nej naozaj kráčal šofér spoja šesť dvadsať. Mal na sebe tmavohnedé nohavice a tmavohnedý kabát autobusovej spoločnosti, bol to on, ale… Zdal sa jej nižší. Aj nohy mal kratšie. Doteraz ho Gréti videla iba posediačky. Z boka. V garáži bola zase vždy tma. Teraz kráčal oproti nej. A akú má úzku hlavu! Ani pleť nemá takú príjemnú, ako pri žltom svetle autobusu.
Gréti sa k nemu približovala stále viac. Ani nevedela ako, len zrazu rýchlila krok. Tašku s obedom by najradšej zahodila. Šofér si až teraz všimol, kto mu ide oproti. Obaja spomalili. Hľadali si pohľady. Potom prešli jeden vedľa druhého. Bez slova.
Gréti na druhý deň nastúpila na autobus o 6:00. Aby ani náhodou nemeškala z práce.

Margit Garajszki
(*1983) Narodila sa v Budapešti, je internou doktorantkou FF UK v Bratislave (slovenský jazyk a literatúra). Publikuje vlastné poviedky (Irodalmi Szemle, Szőrös kő) a preklady slovenských poviedok (Lettre Internacionale, Kalligram). V Budapešti jej vyšli preklady dvoch kníh - Silvester Lavrik: Irina és az ördög (2010, Kalligram) a Karol D. Horváth (2010, L’Harmattan). Do tlače pripravuje svoju knihu rozprávok Bobuľa.
Poviedka odznela v premiére včera na festivale Pohoda. Autorské čítanie bolo v rámci projektu Pulz Vyšehradskej štvorky, ktorého partnerom je aj denník Pravda.

Uverejnené v denníku Pravda 9.7.2011

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1