2011-07-23 Tomáš Horváth
Tomáš Horváth
Spolok
Penczi ma zvykol pozvať k sebe domov: bývali v starom viacposchodovom dome bez výťahu, na štvrtom poschodí vo veľkom pošmúrnom byte. Tmavé parkety bez kobercov pod našimi krokmi praskotali. Vydávali zvláštnu vôňu potuchnutého starého dreva - taký pach som raz zacítil v kostole vedľa spovednice. Bol to neprehľadný byt s množstvom izieb - a jedna bola zamknutá: býval v nej podnájomník…
Ilustrácia poviedky (c) Juraj Puchovský
Tomáš Horváth
Spolok
Nenápadný pohľad, zdanlivo mimovoľné myknutie úst. Drobná papierová guľôčka, ktorá preletí od jednej lavice a pristane na druhej. Ruka s (či už čiernymi alebo kovovými) digitálkami s kalkulačkou, ktorá po nej siahne: popraskaný zelený náter lavice, perforovaný nájazdmi kružidla; modrým perom vygravírovaný asymetrický znak. Sotva badateľné znamenie rukou na tmavej chodbe počas veľkej prestávky.
Som si istý, že sa v triede vynorilo sprisahanie. V prvých dňoch, keď som si to pozvoľna začínal uvedomovať a oddával som sa pozorovaniu tvárí a gest, som ešte nedokázal určiť skupinu, ktorá sa spomedzi všetkých spolužiakov vykryštalizuje.
Jediný spolužiak z triedy, s ktorým som sa v danom období ako-tak stýkal, bol Penczi. Chudorľavý chlapec v okuliaroch, s hnedými riedkymi vlasmi, o niečo vyšší odo mňa, ktorý v zime nosil jeden obnosený sveter a inak vyblednutú kockovanú flanelku, tisíc ráz spratú, vyzrážanú - všetky veci na ňom vyzerali ako prastaré, akoby ich už pred ním nosilo niekoľko predchádzajúcich majiteľov (ošúchané béžové menšestráky). Pre mňa tým však nadobúdali punc starobylosti a vzácnosti. V jeho schlpenom svetri bola vpísaná história predchádzajúcich nositeľov - všetky tie školské šarvátky, všetky poznámky a päťky, ktoré v ňom museli absolvovať. Keď človeku ráno mama mení košele, nie sú vzácne: ale mať jednu košeľu ako Penczi znamenalo, že tá košeľa má nevyčísliteľnú hodnotu. Nenosil umelohmotnú alebo koženkovú školskú aktovku na chrbte ako my ostatní, ale v ruke sa mu hompáľala stará hnedastá kožená aktovka, asi po nejakom dospelom rodinnom príslušníkovi.
Jeho okuliare s hrubými sklami silnejších spolužiakov (a takí boli skoro všetci okrem mňa) neodolateľne vábili, aby mu ich systematicky (zhruba každé dva týždne) rozbili: okuliare Penczimu vždy po zvučnej facke odleteli - a on sa za nimi vždy znovu vrhol a obzeral si ich, či sa nepoškodili (v tridsiatich percentách prípadov nie). Okuliare mu takto popri trýznení zaisťovali aj to, že sa vyhol ďalšej konfrontácii s protivníkom - dovoľovali mu uhnúť, zdanlivo navonok kanalizovať jeho energiu a úsilie práve do okuliarov, akoby sa na ňom ani nikto nedopusti smrteľnej urážky, ale išlo len o rozbité okuliare. Penczi mi však dôverne prezradil, že ovláda tajné ázijské bojové umenie baritsu, aké ovládal aj slávny detektív Sherlock Holmes, takže každého zo svojich trýzniteľov by dokázal premôcť. Keď som sa ho spýtal, prečo to neurobí, s uspokojivou logikou odpovedal, že on sa v škole nebije. Penczi bol tiež členom tajnej zahraničnej spoločnosti Inch - ukázal mi aj preukaz, pochádzajúci z visačky na texaskách.
K občasným, o to však zbesilejším útokom spolužiakov však zrejme nezvádzala len jeho optická pomôcka, ale aj akýsi nešťastný sklon k mudrovaniu, ktorý bol akoby doplnkom k okuliarom. Z jeho výrokov som si zapamätal ten najlegendárnejší - „Pravdu nepredbehneš”. S Pencziho mudráctvom výrazne kontrastovali jeho mizerné známky a habkavé čítanie.
Zvykol som ho odprevádzať dlhočiznou ulicou so starými domami až k nemu domov, aby som oddialil okamih, keď sa doma budem musieť pustiť do nenávidených domácich úloh - bolo to obdobie, keď mi, už vytrhnutému z detských hier, zostával iba únik do dobrodružných kníh.
Penczi ma zvykol pozvať k sebe domov: bývali v starom viacposchodovom dome bez výťahu, na štvrtom poschodí vo veľkom pošmúrnom byte. Tmavé parkety bez kobercov pod našimi krokmi praskotali. Vydávali zvláštnu vôňu potuchnutého starého dreva - taký pach som raz zacítil v kostole vedľa spovednice. Bol to neprehľadný byt s množstvom izieb - a jedna bola zamknutá: býval v nej podnájomník. Sadli sme si na diván v malej izbe, ktorú Penczi obýval spolu so staršou sestrou, s ktorou si z akéhosi rozmaru vykal (hoci ani ona ešte ani zďaleka neukončila základnú školu). Nenazval by som ju detskou izbou, pretože som si všimol, že okrem plagátu akéhosi neznámeho speváka (patril sestre) tam nie je nič, čo by detskú izbu pripomínalo: Penczi tam nemal žiadne hračky okrem jedného starého obitého angličáku akejsi neznámej značky.
Posadili sme sa na diván, cez ktorý bola prehodená akási hrubá stará zaprášená látka s vyblednutými sivými pruhmi, a Pencziho prsty sa mi zovreli okolo hrdla. Spočiatku som to bral ako žart, aj som sa silene pokúsil usmiať, akoby som ten žart oceňoval, hoci mi jeho stisk okamžite zastavil prívod kyslíka. Zdvihol som hlavu a pozrel Penczimu do tváre. V tom okamihu som sa začal prudko metať a odtískal som mu ruky: tá tvár… ten výraz jeho tváre! Ako som mykol rukou, zavadil som mu o jeho „popolníky”: zhodil som mu okuliare, toľkokrát rozbité a následne reparované. A spod nich vykĺzli jeho oči: malé a oslepené žmurkali. Leskli sa - akési zvedavé, ironické, v každom prípade však šialené oči. Začínalo mi hučať v hlave. Okolo mňa sa rozostrela temnota… „a od prudkého nárazu som stratil vedomie.”
* * *
Zazvonilo a my sme sa sťahovali na nižšie poschodie do inej triedy na matiku. Keď začalo zvoniť, rýchlo som hodil do aktovky pokreslený peračník a zošit, a sotva zvonenie doznelo, zdvihol som sa z lavice. Pomalým krokom som sa predieral pomedzi nazeleno natreté lavice. Keď som prechádzal okolo tej, kde s Izákom sedel Juhász, ani som naňho nepozrel, len som akoby mimovoľne klepol malíčkom o lavicu.
Kráčam dlhou chodbou, taký malý oproti vysokým dvojitým oknám, rozdeleným do šachovnice malých tabličiek. Cítim ich tiene za sebou, rozoznávam šuchnutie texasiek jedného z nich - áno, presne to dokážem rozlíšiť v tom virvare na chodbách, aký panuje počas veľkej prestávky! K trom tieňom sa od špinavej steny chodby odštiepi ďalší. Keď uchopím kľučku, na ktorej sú zaschnuté mikroskopické čiastočky šťanky všetkých tých, čo si po čúraní neumývajú ruky, usmievam sa. Nie som nič iné ako tento úsmev.
* * *
Stáli sme v temnote záchodov. Jediným zdrojom, z ktorého prúdila skúpa struha zbeleného svetla, bol svetlík hore, ku ktorému sa dalo dostať iba dosť riskantným výstupom po obitom radiátore s odtrhnutou rúrou. Ich postavy sa črtali v temnote. V duchu som si odkašľal, ale len v duchu. Keď môj hlas vylietol z hrdla, znel rozhodne a pevne, mužne.
„Zrádzam vám Pencziho,” povedal som.
Chuť zrady sa mi sladko rozlievala po podnebí. Cítil som, že práve v tom okamihu som sa stal niekým iným, spretrhal som všetky putá s osobou, ktorou som dosiaľ vždy bol. Už v momente, keď som si to uvedomil, som to nebol ja, bol som nový ja. Akýsi iný, silný, opovržlivý voči všetkému. Jedna z postáv - v tom šere som nedokázal rozlíšiť, či je to Tremský, Juhász alebo dokonca Buchel - akoby nepatrne prikývla. Ako keby pokývol hlavou nad samozrejmosťou úkonu, ktorý odo mňa už dávno očakávali, a ktorý nastal práve včas. Tiež som nevedel, či to prikývnutie bolo schválením môjho aktu, alebo naopak chmúrnym potvrdením môjho zlyhania.
Keď temnotu preťal elektrický lúč neónovej lampy z chodby a ja som už videl len ich široké chrbty vo vzorovaných svetroch (jeden z nich mal sveter s nórskym vzorom), vedel som, že týmto som sa nestal členom ich tajnej spoločnosti, čo som napokon ani neočakával. Práve naopak, v duchu som sa musel zasmiať ich naivite, ak ma z nejakých takýchto úmyslov náhodou upodozrievali.
* * *
Nasledujúcu hodinu (bol „prďák” v pochmúrnej triede, kde dobiela žiarila žltkavá kostra a za sklenou vitrínou mátožila mŕtva veverička a kuna) zalietaval môj pohľad čoraz častejšie doľava o dve lavice dozadu, kde sedel Penczi vo vyšúchanom svetri vedľa Buchela, s ktorými nikdy neprehovoril ani pol slova. Špičku jazyka mal v ľavom kútiku úst, ako sa snažil zachytiť spenený prudký prúd reči učiteľky prírodopisu a aspoň jeho fragmenty pretransformovať do svojho škrabopisu v zošite. Vedel som, že písmo, ktoré sa súka z jeho obitého čínskeho pera bez vrchnáku, nenávratne uniká linajkám. S poznámkami nikdy nestíhal - keď som bol občas chorý a chýbal som, bolo by bývalo tou najväčšou absurditou požičať si zošit s poznámkami od Pencziho. Špička jazyka zmizla, prešla neviditeľnú trasu dutinou úst a skončila v pravom kútiku, ako Penczi dopísal slovo, zatiaľ čo ich prírodopisárka vyriekla zhruba tridsať. Jeho oči boli staré - boli to tie všedné oči starého Pencziho, ukryté za hrubiznými sklami okuliarov v masívnom nalomenom umelohmotnom ráme. Oči, ktoré mohli vyslať ústam jednu z tých povestných Pencziho múdrostí, aby ju vyslovil za všeobecného rehotu celej triedy.
No pre mňa tá tvár, tá dôverne známa Pencziho tvár už nikdy nemohla byť taká ako predtým. Aj keď to bol sen (to som dobre vedel!), videl som tú tvár, Pencziho tvár, a na nej nezlomné odhodlanie zabiť. Zabiť mňa, jedine mňa - všetok ostatný svet akoby mu bol ľahostajný. Ten výraz šialených očí planúcich jedinou túžbou, túžbou zabiť ma, som z Pencziho reálnej tváre nedokázal už nikdy vymazať.
* * *
V noci som sa doma dlho prevracal na posteli, akoby mi biela stena, ožiarená pouličnými lampami, mohla dať odpoveď na to, ako sa bude ďalej vyvíjať Pencziho i moja pozícia v triede. Stena vedľa postele tak žiarila, že mi dlho znemožňovala zaspať: aj keď som zatínal viečka, svetlo steny sa mi popod ne bolestivo vrezávalo.
Ráno, hoci nevyspatý, som sa vhrnul do triedy medzi prvými a nenápadne som sa rozhliadal, čo však nebolo ľahké vzhľadom na to, že som sedel v druhej lavici. Keď sa schyľovalo k zvoneniu, všimol som si, že odratá Pencziho kožená aktovka, len s rukoviatkou bez popruhov na chrbát, dospelácka, tak výrazne odlišná od našich školských aktoviek, ešte nie je vyložená na lavici v štvrtom rade. Penczi neprišiel na prvú hodinu.
Ani na druhú, neprišiel počas celého dňa: asi bol chorý. Keď som vyšiel z ťažkej drevenej brány školy, odrazu som nevedel, na ktorú stranu sa obrátiť. K domácim úlohám ma to vôbec neťahalo - keď vtom mi hlavou preblesol geniálny nápad: pôjdem na tú dlhočiznú ulicu lemovanú starými domami, tú, na ktorej býva Penczi, akoby som ho odprevádzal! Veď čo na tom, že nejde so mnou - aj bez neho predsa môžem vyplniť presne ten istý časový interval a rovnakú trasu.
* * *
Pencziho som takto imaginárne odprevádzal už druhý týždeň - pretože nechodil do školy. Keď som sa takto plandal s aktovkou po Pencziho ulici, zvykol som sa zastaviť pred útulnou búdkou trafiky a pozerať do výkladu na kriminálne a špionážne brožúry z edície Magnet a Ronapo. Hlavne som zvykol civieť na obal brožúry s titulom Tajemná tvář, ktorý pretínal zelený otáznik a z temného pruhu sa vynárali akési oči spod oťaženého hrubého obočia. V tom okamihu sa vo výklade zablysli oči mimo obalu knihy, skutočné oči. Sklom, na ktorom sa lomili lúče slnka, sa mihol odraz tváre, ktorú som poznal.
Prudko som sa obrátil. Ulicou už však prechádzali len zaneprázdnení dospelí. Až oneskorene mi zaplo, koho som to vôbec uvidel. Zmocnila sa ma priam bláznivo vynikajúca nálada: Ha, takže vy ma sledujete? Teda som pre vás taký veľmi dôležitý! Dobre, trošku vás povodím po svojich chodníčkoch. Ten odraz vo výkladnej skrini patril Juhászovi.
Na záchod som teraz chodieval výlučne počas úzkeho časového intervalu malej prestávky: keď čas medzi dvoma zazvoneniami sa zmršťoval, akoby to druhé zvonenie bolo ozvenou predchádzajúceho, ktoré končilo vyučovaciu hodinu - ozvenou, ktorá zazvučala ešte skôr, než odznel ten prvý zvuk. Len náhodou som pri močení do žliabku vyvrátil hlavu hore - doľava, kde boli kabínky záchodov, ktorých stena nesiahala až po strop. Musel som sa zasmiať, keď som nad dvermi, na múriku záchodovej kabínky zbadal aktovku, ktorú tam asi starší žiaci vyhodili nejakému prvákovi alebo druhákovi. Docvaklo mi to až za okamih - taký krátky, akoby to bol ten posun medzi dvoma zvoneniami. Nebola to školská aktovka vydávajúca ten zvláštny zápach umelej hmoty, s červenými a oranžovými odrazovými sklíčkami ako na bicykli - bola to kávovo hnedá aktovka s nahrubo vypracovanej kože, akoby posiata chrastami tak ako starý strom: jedným slovom, bola to stará dospelácka aktovka, skôr robotnícka než pre úradníka, tá nezameniteľná, v ktorej si nosieval svoje zle zabalené šalátové učebnice so somárskymi ušami Penczi. Mal som pocit, že z tej kabely ešte cítim vôňu chleba s praženicou na cibuľke, ktoré si Penczi nosieval na desiatu, zabalené nie do servítky, ale v hrubom mastnom papierovom vrecúšku, do akých v zelovoci balili jablká.
Natiahol som ruku a vyskočil som - raz, dva razy, trikrát: bol som ako ten pomyselný prváčik, ktorému som sa smial - ten, čo chce márne dočiahnuť aktovku. Napokon sa mi jej pri výskoku podarilo dotknúť, no tak prudko, že Pencziho kabela žuchla dolu do kabínky. Hlavou mi prebleskla myšlienka, či je záchodová misa otvorená.
- No počkaj, ty hajzééél! - otriasol kabínkou odroňský rev. Okamžite som spoznal hlas chemikárky. To som si neuvedomil: bol to učiteľský záchod, pre nás žiakov navždy uzamknutý! V tom okamihu sa škola otriasla druhým zvonením - elektrické zvonce boli umiestnené asi niekde blízko pri záchodoch, lebo keď ma tam zastihlo zvonenie, bolo to, akoby som sa ocitol priamo vedľa strašidelnej sirény.
Prudko som otvoril obité dvere a pustil sa behom chodbou preč, preč...
* * *
Pochmúrne chodby s vysokými stropmi, z ktorých viseli biele gule lámp plné vysušených muších mŕtvoliek, boli tiché, úplne vymreté, aj v prezuvkách som musel našľapovať opatrne. Zo záchoda som bezhlavo utiekol až na najvyššie poschodie, a preto som nestihol sťahovanie národov z triedy do triedy: moja taška ostala v triede, kde teraz sedia iní žiaci - takto počas vyučovania sa neodvážim pre ňu vrátiť a prídem neskoro aj na svoju hodinu, čo veštilo dosť veľké problémy… Ale páčilo sa mi, že je celá škola mŕtva, spoza bielych dvojkrídlových dverí učební na chodbu nedoliehal ani hlások. Bol by som rád, keby v tejto škole nebol nikto živý.
Pritisol som sa k stene. Na konci chodby sa mihla ryšavá farba: Tremského hlava. Kam ide takto počas vyučovania? Pochyboval som, že by učiteľka poslala za školníkom po kriedu práve toho najväčšieho grázla… Možno ho vyhodila za dvere, a on neostal pred našou triedou, ale ostentatívne sa špacíroval po celej škole. A možno sa naschvál nechal vyhodiť... a teraz mal voľné ruky, mohlo sa nekontrolovane pohybovať po celej škole. Azda tým sledoval nejaký zámer, súvisiaci so sprisahaním… Ešte som zazrel ryšavý záblesk pod sebou na širokom schodisku. Ale nezbadal ma.
* * *
Kráčal som po uliciach, zaliatych kalným belavým svetlom pouličných lámp. Ak sa objavil nejaký dospelý, snažil som sa všuchnúť do tieňa: bol som len v pásikovanom pyžame. Začínalo ma drgľovať od zimy. V tom okamihu som ho zbadal.
Bolo to ešte jednu ulicu pred tou, ktorej názov som odpočul z ich sprisahaneckého šepotu: aj on musel tajne vykĺznuť z domu a dostať sa na tú adresu. Zavesil som sa naňho v bezpečnej vzdialenosti - veď sledovanie so nasával spolu s materským mliekom z Karla Maya a Conana Doyla. Predieral som sa za ním spleťou uličiek na periférii, lemovaných akýmisi skladiskami a starými továrenskými budovami, čo boli zasadené priamo do obytnej štvrte. Po istom čase stopovania som už ani len netušil, v ktorej časti mesta sa nachádzam - či je to vôbec ešte stále to mesto, v ktorom žijem a chodím do školy: či sa naše mesto nejako nevlieva do iného mesta. Buchel sa mi odrazu stratil uprostred ulice.
Chvíľu som napäto čakal. Vedel som, že mohol len uskočiť doprava do tieňa pod nejakú bránu: mohlo sa stať, že ma spozoroval?
Pomaly, opatrne som postupoval k temnému miestu, kde - ako sa mi zdalo - zmizol. Bola tam len stará okovaná brána. Jemne som do nej žďuchol, ale nič. Musel som sa zaprieť a brána po chvíli povolila. Našťastie neškrípala. Ovanula ma omamná vôňa záhradných kvetín.
Ocitol som sa na akomsi tmavom vnútornom dvorčeku medzi starými domami. Ošarpané múry boli obrastené brečtanom. Postúpil som ďalej do temných hlbín.
Ten rachot bol ostrý. Otočil som sa a ešte som zbadal miznúcu kontúru: plechové veko oválneho kontajnera sa s hrmotom zapleslo a čierna hebká srsť mačky sa zaleskla vo svite svetla, čo dopadalo na dvor zhora z akéhosi svetlíka, kde ktosi vykonával nočnú potrebu. V tej chvíli som už bol obkľúčený.
Ich obrysy sa ešte len rysovali v prítmí na faktúre rozpraskaných múrov, akoby vychádzali priamo zo stien. V pozadí som tušil Tremského vypasenú postavu, na okamih sa zablysli jeho ryšavé vlasy. Spolok spolužiakov sa ku mne pomaly približoval. Vtedy som zaregistroval tú známu vyšúchanú, vyťahanú flanelovú košeľu. Penczi?!
Takže všetko to mal na svedomí on?! V škole sa nechal od spolužiakov otĺkať, nechal na seba dopadať opovržlivé poznámky, a v skutočnosti ich viedol - v skutočnosti to všetko robili na jeho rozkaz? A čím si ich mohol získať - s tou svojou chudou postavou a občasným zajakávaním sa?
Zovreli kruh tesnejšie. A vtedy som uzrel výsmešný úškrn na Juhászovej tvári. To som už vedel, že Pencziho už nikdy neuvidím: rukávy spratej flanelovej košele s vyblednutými kockami siahali svalnatému Juhászovi sotva po predlaktia… Košeľa mu obopínala hrudník víťaza školskej plaveckej súťaže tak, že gombíky mali každú chvíľu vystreliť. Mne do oka. Nemám okuliare ako Penczi, ktoré by mi chránili oči.
Aj Buchel sa škaredo usmial: veď to on podal „majstrovský indiánsky výkon”, to on ma sem - nič netušiaceho - vlákal. Myslel som si, že ho sledujem, a pritom sledoval on mňa… spredu. V pootvorených ústach sa mu tmou zablysli biele zuby.
Spolužiaci sa ku mne pomaly približujú. Nenáhlivo, tú chvíľu si vychutnávajú - tak si ju chcú vychutnať, až si podvedome želajú, aby sa nikdy neskončila. Obkolesujú ma, tesnejšie, tesnejšie. Ešte stále nie sú nalepení celkom na mne, ešte stále sa môžu približovať. Ich oči v tme svietia… ich oči naprieč nocou. Svietia nocou.