2011-08-13 Jaroslav Klus

Ilustrácia (c) Mária Slováková

Jaroslav Klus

Renomovaný autor

PravdaRedaktorka poďakuje za rozhovor, vypne mikrofón, zhlboka si vydýchne a zaborí hlavu do dlaní. Cíti sa ponížená. Uvedomuje si, že z jej neistého prejavu bude každému jasné, že o modernej literatúre nemá ani poňatie…

Ilustrácia (c) Mária Slováková

Jaroslav Klus

Renomovaný autor

Renomovaný autor je spisovateľ, ktorý má renomé. Renomé je povesť. Nie však epický útvar ľudovej slovesnosti, ale chýr, ktorý sa ako obrovské búrkové mračno vznáša nad krajinou a všetkých zatieni. Z takého oblaku udierajú blesky a v podobe bonmotov, brilantných viet, milostných afér a demonštratívnych samovrážd ožarujú horizont a ukazujú cestu, na ktorú sa bežný smrteľník neodváži vykročiť.

Povesť renomovaného autora má dve roviny: osobnú a literárnu.
Osobná povesť renomovaného autora je obvykle katastrofálna. Naopak, jeho literárna povesť je úžasná. Píšu o ňom v každej encyklopédii, ukážky z jeho pripravovaných textov sa so železnou pravidelnosťou objavujú v prestížnych literárnych časopisoch, dokončené texty sú dávno preložené do mnohých jazykov a často ho počuť rozprávať v rozhlase.
V rozhlasovom interview, ktorý vedie redaktorka so zaujímavo zafarbeným hlasom, renomovaný autor najčastejšie charakterizuje hlavné znaky modernej literatúry. Okrem hlavných znakov chytá moderátorku za slovo, cituje svetových autorov alebo nečakanými odpoveďami privádza ženu na druhej strane nahrávacieho pultu do rozpakov. Ona, keďže rozrušená si nevie spomenúť na ďalšiu otázku, sa cíti previnilo. Na záver rozhovoru renomovaný autor podotkne, že on sa už dávno nad kvalitou svojich textov nezamýšľa. Jednoducho píše, tvorí, exceluje, preháňa, fabuluje, zahmlieva a komentáre laickej či odbornej verejnosti sú mu ukradnuté.
Redaktorka poďakuje za rozhovor, vypne mikrofón, zhlboka si vydýchne a zaborí hlavu do dlaní. Cíti sa ponížená. Uvedomuje si, že z jej neistého prejavu bude každému jasné, že o modernej literatúre nemá ani poňatie.
„Môžem vás niekam pozvať?” renomovaný autor preruší hrobové ticho.
„Prosím?!” redaktorka zodvihne hlavu a neverí vlastným ušiam.
„Oproti je kaviareň.”
Renomovaný autor nečaká na odpoveď a vykročí k dverám.
Redaktorka pozvanie neodmietne a vybehne za ním. Vie, že do kaviarne oproti chodí aj vedúci literárno-dramatického centra, jej šéf, no a keď ju uvidí v spoločnosti renomovaného autora, určite uzná, že ona, mladá redaktorka, sa v modernej literatúre vyzná.
V lone mladej redaktorky sa rozleje príjemné teplo. Redaktorka je zaskočená, že prítomnosť renomovaného autora jej spôsobuje takmer telesnú rozkoš. Sklopí zrak a zistí, že rozkoš nespôsobuje prítomnosť renomovaného autora, ale jeho ruka, ktorú jej, hneď ako si sadli, strčil pod sukňu.
Redaktorka si spomenie na svojho snúbenca Igora. Igor je absolvent matematicko-fyzikálnej fakulty a trvalo mu takmer šesť mesiacov, kým sa odvážil pozvať ju na večeru. Pár mesiacov sa potom nezáväzne prechádzali popri Dunaji, až sa jedného dňa Igor odhodlal a chytil ju za ruku.
Redaktorka sa pri spomienke na Igorovu plachosť, ktorá je v príkrom rozpore s drzosťou renomovaného autora, smutne usmeje.
Renomovaný autor si letmý úsmev na redaktorkinej tvári so sklopeným zrakom všimne a posmelený jej povrchovým prejavom radosti zasunie ruku hlbšie, pod nohavičky.
Ako ženu jej napadne vylepiť tej svini facku. Ako redaktorka si uvedomí, že renomovaný autor svoje príbehy skutočne žije a na nič iné ako na facku nečaká. Vo svojej najnovšej próze by ju určite opísal nielen ako hlúpu kravu, ktorá nič nevie o modernej literatúre, ale aj ako hysterickú chuderu so skreslenými predstavami o živote. Ako redaktorka si ešte uvedomí, že pri niektorom zo susedných stolov môže sedieť a pozorovať ju vedúci literárno-dramatického centra, jej šéf. Nevie si predstaviť, ako by mu potom vysvetlila, že kvôli jednej ruke pod sukňou udrela renomovaného autora, ktorého tri rozhlasové poviedky práve zaradili do vysielania.
Keďže redaktorka je profesionálka, rozhodne sa vydržať. Drží, listuje v nápojovom lístku a v duchu preklína čašníka, ktorý sa nie a nie ukázať pri ich stole.
Renomovaný autor nemá ani najmenšiu chuť niečo si s redaktorkou začať. Ruka pod jej sukňou je len obyčajný test. Spôsob, akým si overuje reálnosť vlastného renomé. Ženy mu pri podobnom zaobchádzaní buď jednu vylepia, alebo prižmúria oči a začnú naliehať, aby v prehlbovaní ich vzájomného kontaktu okamžite pokračovali. Počet faciek sa s počtom vydaných knižných titulov priamoúmerne znižuje, čo renomovaného autora podnecuje k ďalšej tvorbe. Túži dosiahnuť skóre 100 : 0. Sto sukní a žiadna facka.
Redaktorkinu reakciu nie je možné zaradiť ani medzi kladné, ani medzi záporné, pretože celý čas listuje v nápojovom lístku a na autora sa ani nepozrie. Renomovaný autor zneistie. Nazrie pod stôl, či je jeho ruka naozaj v jej lone a nie v akváriu s teplou vodou. Kde by sa pod stolom vzalo akvárium? renomovaný autor si uvedomí absurdnosť vlastných pochybností. Spomenie si na čašníka a zazdá sa mu, že už čakajú akosi pridlho.
„Čím poslúžime?” opýta sa čašník, ktorý je pre oboch vykúpením.
Redaktorka má konečne slobodné lono, pretože renomovaný autor musí pri objednávaní použiť obidve ruky. Kým nalistuje v nápojovom lístku najvhodnejšie víno, preloží si nohu cez nohu a cíti sa v bezpečí.
Renomovaný autor sa taktiež snaží z prítomnosti čašníka vyťažiť a použije svoju najsilnejšiu zbraň - slová. Vykašle sa predpísanú ponuku, odloží nápojový lístok a objedná spamäti: „Navrhujem suchý, dobre vychladený korenistý tramín, prípadne Chardonnay z Burgundska, najlepšie ročník 1994. Prípadne mäkučké beaujolais značky Moulin a Vent Cru de Beaujolais Les Michelons z viníc Louisa Latoura, ročník 1998. Ak nič z toho nemáte, môžeme spláchnuť deň hoci aj fľašou ťažkého korenistého, tmavočerveného vína z oblasti Rhôny a asi by som vybral Côte-Rôtie, ročník 1992.” Renomovaný autor je so svojou taktikou spokojný. Opisy vín s obľubou používa aj vo svojich prózach. Najčastejšie ich vkladá do úst umelcom, čím znázorňuje ich nepochopenú vznešenosť. Jeho mužský hrdinovia takto opisujú nápoje, keď chcú ohúriť nejakú ženu. Ženská hrdinka po spomenutej verbálnej onánii obvykle pocíti, ako v nej narastá túžba a akási neznáma triaška. Renomovaný autor je natoľko zahĺbený do tvorby, že už dávno medzi životom a literatúrou nerobí rozdiely, preto vie, že redaktorka zmäkne a čašník stratí pôdu pod nohami a nič z toho, čo práve objednal, nebude schopný priniesť. Tak by to totiž napísal a bolo by to moderné a európske.
„V poriadku,” odpovie čašník a odíde.
Renomovaný autor netuší, čo malo čašníkovo v poriadku znamenať. Nechápavo pozrie na redaktorku.
Redaktorka si spomenie, že presne takto sa raz na ňu pozrel jej Igor, keď boli spolu v nejakej luxusnej reštaurácii a čašník nerozumel jeho objednávke. Igor ho požiadal o fľašu bieleho vína. Načo mu čašník odpovedal, že to je niečo podobné, ako keby si objednal mäso. Igor spresnil, že chladené. Až vtedy pán vrchný pochopil Igorovu „vášeň” pre vína a s jemným úklonom mu odpovedal, že v poriadku.
Hluché miesto medzi objednávkou a prinesením nápoja vyplní renomovaný autor niekoľkými vetami o princípoch tvorby: „Jediné, čo ma v mojom písaní zaujíma, na čo kladiem dôraz, je otázka, či sa moje knihy budú čítať. Z toho istého dôvodu ma prepadajú aj obavy. Neselektujem témy. Písanie pokladám za prirodzenú súčasť svojej existencie. Nezamýšľam sa, prečo píšem. Keď píšem, píšem najlepšie ako viem…”
„Vaše vínko.”
Redaktorke sa uľaví. Vďaka vínu nemusí ďalej počúvať, prečo renomovaný autor píše. Ospravedlní sa a vykročí smerom k toaletám. Cestou sa rozhliada po kaviarni, či v niektorom z boxov nesedí vedúci umelecko-dramatickej tvorby, jej šéf. Kaviareň je prázdna. Na toalete sa v zrkadle nad umývadlom zahľadí na svoju tvár. Vedľa jej tváre sa zrazu objaví tvár renomovaného autora. Redaktorka sa preľakne. V hlbokom zamyslení si nevšimla, že niekto vstúpil.
„Viem, že toto je to jediné, po čom túžiš!” Renomovaný autor vyhrnie redaktorke sukňu a odzadu do nej vnikne.
Redaktorka skamenie. Uvedomí si, že renomovaný autor má pravdu. Jediné, po čom naozaj túži, je súložiť s nejakým renomovaným autorom. Škoda len, že v pravde renomovaného autora necítiť iróniu, s ktorou si nad kopulačnou túžbou redaktorka povzdychla.
Redaktorka sa nahnevá na Igora. Pred očami sa jej vyjaví, ako sa jedného dňa skormútený objavil vo dverách ich podnájmu, za ktorý musia platiť nekresťanské nájomné. Vraj prišiel o prácu. Odvtedy zarába iba ona. A musí zarábať za dvoch. V rozhlase berie každú reportáž, píše komentáre, recenzie súka ako z rukáva a teraz dokonca súloži s renomovaným autorom. Redaktorka si s prekvapením všimne, že jej hnev sa premenil na vzrušenie. Hlboko v sebe cíti, že renomovaný autor je o poznanie hrubší ako jej Igor, ktorý sa už dva roky márne snaží uplatniť na trhu práce.
„Keď zarábať, tak zarábať!!!” zasipí redaktorka a zlostne prirazí smerom k renomovanému autorovi.
„Hovorila si niečo?” dychčí renomovaný autor.
Redaktorka sa pozrie do zrkadla a vidí v ňom hlavu renomovaného autora, ktorá nadskakuje ako hlava gašparka počas epileptického záchvatu. Neubráni sa náhlemu výbuchu smiechu. Autorova hlava znehybnie a vypúli oči. Redaktorkin smiech zosilnie.
„Keby si sa videl,” vyjavený pohľad renomovaného autora ju pobaví azda ešte viac ako jeho epileptické pohyby.
Renomovaný autor zatne zuby a urazene sa vyvlečie z redaktorky Slovenského rozhlasu.
Obaja sa vrátia do svojho boxu. Na redaktorkinej tvári ešte stále doznieva smiech, ktorý pred pár minútami otriasol priestormi toalety, zatiaľ čo v renomovanom autorovi by sa človek krvi nedorezal.
Redaktorka uvoľnene popíja biele víno a je jej ukradnuté, či sedí alebo nesedí v kaviarni jej šéf, vedúci literárno-dramatického centra.
Renomovaný autor rozmýšľa, kde urobil chybu. Žiadna postava v jeho próze by sa takto hlúpo nikdy nerehotala. Veď ju takmer znásilnil, čo takmer, on ju naozaj znásilnil a ešte k tomu na verejnom priestranstve. V jeho texte by zneužitá žena okamžite trielila domov a donekonečna by sa sprchovala, aby zo seba zmyla špinu, ktorú na nej zanechal. Celé mesiace po znásilnení by sa cítila previnilo a neprestajne by sa umárala zničujúcou otázkou: Prečo?! Napokon by sa pokúsila o samovraždu a skočila by na psychiatrii.
Renomovaný autor bolestne zapochybuje o svojom vlastnom talente. K pochybnostiam o talente sa onedlho pridruží aj neistota, týkajúca sa veľkosti jeho pohlavného údu.
„Milé posedenie,” skonštatuje redaktorka, dopije pohár vína a odíde.
Renomovaný autor mávne na čašníka. Chce zaplatiť.
„Šesťsto korún,” oznámi mu čašník.
„Prosím?!” renomovaný autor je zaskočený požadovanou sumou. Uvedomí si, že už roky neplatil útratu z vlastného.
„Vzácny ročník, pane,” čašník sa ironicky usmeje.
Renomovaný autor podá čašníkovi tisíckorunovú bankovku a čaká na výdavok. Prepitné neprichádza do úvahy. Sú to jeho jediné peniaze a má pred sebou ešte dlhú cestu domov. Domov, do nejakého okresného mesta, kde ho všetci naozaj rešpektujú a kde by nikto nepripustil, aby platil zo svojho.

Jaroslav Klus
Narodil 27. júla 1971 v Čadci, študoval v Banskej Bystrici a pracuje ako učiteľ na základnej škole v Oravskom Veselom. Venuje sa poézii a próze, bol dvakrát finalistom literárnej súťaže Poviedka. Za svoju debutovú zbierku poézie Dejiny postele získal Prémiu Literárneho fondu. Pripravuje na vydanie román.

Uverejnené v denníku Pravda 13.8.2011

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1