Ilustrácia (c) Katarína Slaninková

Pavol Weiss

Posledné prázdniny náčelníka Komančov

Staré drevené dvere zavŕzgali a Tomáš sa vystrašene otočil. Sliepňajúca žiarovka zlovestne osvetľovala chodbu plnú pavučín. Z rohu pivnice na neho vyšteklo nejaké strašné zviera, vycerilo zuby, cvaklo nimi a on vystrašený na smrť sa kričiac vrhol k záchrane, k slnečnému dňu, ktorý presvital cez dvere stodoly. Keby vedel opísať svoje pocity, asi by povedal, že ho premkla smrteľná hrôza, ale Tomáš bol taký malý, že poznal iba strach. Strach zo samoty, ktorá sa na neho v starom dedinskom dome valila zo stien, strach z tmy, strach z toho, že ho rodičia niekde zabudnú a on sa navždy stratí. Doma na sídlisku pociťoval ešte iný strach, ktorý prichádzal do jeho izbičky, vždy keď počul, ako sa rodičia hádajú, raz tlmene, inokedy bez zábran, nahlas a hlučne. Prečo na seba kričia, bolo pre neho takou istou záhadou ako to, čo sa ukrýva v rohu pivnice.
„Čo sa v tom rýpeš, dojedz tu polievku, druhé ti variť nebudem,” povedala babka.
Načrel lyžicou do hustej mrveničkovej polievky, privrel oči a vychutnával si pocit záchrany. Keby ostal v tme pivnice o niečo dlhšie, určite by ho strašidelný tvor zjedol a on by už nikdy neuvidel mamu, otca, babku ani strýka, ktorý sedel v rohu kuchyne a počúval rádio.
Stará drevenica bola horšia ako nejaký zakliaty zámok, zo všetkých strán na neho číhalo niečo tajomné, nebezpečné.
Stačilo, aby iba prešiel okolo pivnice, kamennej strašidelnej miestnosti vykladanej skalami, ktorá bola vlhká, špinavá a pretkaná lanami pavučín, a už sa mu od strachu podlamovali nohy. Orech pred domom v noci zlovestne šumel, z lesa zaznievali tajomné zvuky, ktoré ho v izbičke chytali za hrdlo, liezli pod posteľ, krúžili pod stropom, aby ho načisto zadusili.
Každý večer prosil babku, aby mu pred spaním rozprávala o Zlatom jeleňovi, ktorý dokáže oslobodiť malého chlapca, uväzneného zlými Jaskynkami. Jaskynky naozaj žili v lese za domom, vedel, že sú to nebezpečné tvory, celé chlpaté, so strašnými pazúrmi namiesto rúk a zubami podobnými prasaciemu chrupu, takému, aký videl v pivnici na zemi. Opísal mu ich strýko a podivne sa pritom chechtal. V lese je veľa dier a jaskýň, v ktorých sa ukrývajú, aby počkali na tmu a uniesli deti, ktoré sa nevrátia načas domov. Strýko sa ich nebál, Jaskynky strieľaľ vzduchovkou, áno tou, čo s ňou naháňa vrabce, aby nevyzobávali babkiným sliepkam zrno. Jaskynky sa strýkovej vzduchovky boja, ale vzduchovka je teraz zavretá v strýkovej skrini na sedem západov. A je taká ťažká, nesmierne ťažká, skoro ako delo. V noci by chcel mať vzduchovku vedľa seba v posteli. Vystrieľal by všetky Jaskynky a oslobodil zakliaty les. Zatiaľ sa musel uspokojiť s drevenou puškou, ktorú mu strýko na veľké prosby zmajstroval.
Na popoludnie už mal plány, rozhodol sa, že preskúma les za domom a vezme si drevenú pušku, Jaskynky sú podľa všetkého hlúpe, budú si myslieť, že má pri sebe strýkovu vzduchovku a budú sa ho báť. Strýko ho predsa ubezpečil, že puška ho ochráni. Ale strýka teraz nemohol otravovať, od rána sedel pri rádiu, hovoril samé neslušné slová, všetky tie, ktoré mu mama s otcom zakazovali, hoci ich veľakrát počul na ulici či v obchode alebo so strýkom v krčme, a pamätal si, že tieto slová na seba vypľúvali mama s otcom, keď sa zavreli v kuchyni.
Strýko zúrivo prelaďoval rádio, hľadal rozhlasové stanice, ale napodiv zo žiadnej neznelá veselá hudba, iba akési zúfalé hlasy, ktoré hovorili o nešťastí, o veľkej tragédii, slová, ktorým nerozumel. Vedel čo je tragédia, keď si roztrhal na plote nohavice a poranil koleno, to bola veľká tragédia, mama zalamovala rukami a otec hromžil, „Nebudem mu stále kupovať nové nohavice! Nech sa naučí poriadku!” Najradšej by sa v tej chvíli zmenil na malú orechovú škrupinku a odplával kamsi ďaleko, k moru, na opustený ostrov, kde by objavil veľký poklad, ktorý by doniesol domov, aby sa rodičia už nehádali.
Pomaly zliezol zo stoličky, z obitého kredenca si uchmatol lízatko, postavil sa pred strýka a čakal.
„Ideme do lesa? Na Jaskynky?” opýtal sa s nádejou v hlase, hoci odpoveď poznal.
„Nejdeme, odpáľ krpec, teraz nemám čas,” odvrkol strýko a priložil si ucho k rádiu. Rádio bolo malé, krásne, po okrajoch žiarila modrá farba, mriežky boli sfarbené nabielo a dalo sa brať so sebou kamkoľvek, aj na strýkovu motorku. Strýko každý večer vyrážal s prdiacim perákom do dediny. Rádio si zavesil na rúčku od plynu a nahlas ho pustil, a tak sa za motorkou okrem smradu rinula aj hudba. Vracal sa neskoro v noci, vždy veselý, s vlasmi strapatými od vetra, páchnuci cigaretami a pivom. Babka mu ráno nadávala, durila ho z izby, že nech toľko nevylihuje, aj keď sú prázdniny, mal by niečo robiť, okolo domu je roboty a roboty, treba ovce vypustiť, kravy podojiť, sliepkam prihodiť. Odkedy položili deda do truhly a zasypali zemou, ostala všetka robota na babku a strýka, dedo sa na nich pozorne pozeral z nebíčka a videl všetko zlé, čo robili, aj to, keď si kradol kockový cukor z komory, hoci ho nik nemohol vidieť, lebo babka bola v chlieve a strýko spal, aj tak babka vždy vedela, že jedna alebo dve kocky zmizli a Tomáš sa so sklopenými očami musel priznať, dedo videl aj nedojedenú polievku, aj nočné mory, ktoré ho pod ťažkou duchnou občas trápili, aj Jaskynky, ktoré vyťukávali na okno izby.
„Nikam nejdem, padaj sám,” odvrkol strýko, keď ho Tomáš opäť potiahol za rukáv, aby išli do lesa za Jaskynkami.
Tomáš sa sklamane vytratil na dvor. Najprv rozohnal nechápavé sliepky, potom Dunčovi doniesol čerstvé vajíčko a rozbil mu ho do kastróla, zabehol za dom, uprene pozeral do hlbokého lesa, či na neho nevybehnú tie zubaté chlpaté potvory, ale les mlčal. Vrcholce smrekov sa chveli vo vánku, kdesi v útrobách hory zlovestne zaškriekal vták, možno vták ohnivák, alebo straka zlodejka. Tomáš sa vrátil do domu a z vešiaka zvesil pušku, uistil sa, že v zadnom vrecku je pripravená ďalšia nebezpečná zbraň, jeho obávaná rybička. Nožík mu Strýko kúpil v nedeľu na kolotočoch, s nožíkom si dokázal odrezať prúty, cítil sa s ním veľký a silný. Vo vrecku nahmatal náboj a pušku nabil. Nabíjanie bola veda, dlho mu trvalo, kým našiel v potoku správnu veľkosť kamienkov, dlho špekuloval, než nastavil gumu od zaváraniny tak, aby nevystrelila hocikedy, aby udržala aj náboj. Bola to jeho drevená winchestrovka, tak ju nazval podľa Winnetoua. Filmy s Winnetouom videl toto leto veľakrát, túžil byť taký odvážny a silný. Strýko tri dni frflal, ale nakoniec mu obávanú opakovačku z drevenej dosky vystrúhal. „Winnetou aj Old Shatterhand s ňou dokážu skoliť grizlyho,” povedal, keď ukazoval drevenú pušku babke, aby od nej vydrankal štipec na bielizeň a zaváraninovú gumu. Obávaná smrtiaca zbraň bola hotová, šmirgľom si vyhladil pažbu, nožíkom vyryl tajný znak, ktorý mal pušku ochrániť pred zlými duchmi.
„Len aby si mi nerozbil okno, lebo ťa vylátam metlou,” pohrozila babka.
Tomáš už vedel, načo mu je puška, musí čeliť najhorším nástrahám, musí bojovať s nebezpečenstvom, ktoré je ukryté v hlbokej jaskyni, v lese za chalupou. Dnes vyhlásil vojnu krvilačným Jaskynkám.
Vošiel do lesa a okamžite sa zotmelo. Obklopili ho podivné zvuky, v ihličí niečo zasyčalo, nad hlavami mu preleteli netopiere, v diaľke zahúkala sova, kdesi pred ním praskla pod nohou nejakého zvieraťa vetvička. Slnko sem nepresvitalo, podivné šero mu sťahovalo hrdlo a vytláčalo ho nazad, na svetlo, ale Tomáš sa prikrčený tak, ako to videl vo filme, zakrádal dopredu.
Opatrne kráčal lesom, keď sa proti nemu vyrútil obrovský medveď, Tomáš zdúpnel, v prvej chvíli si myslel, že je to iba prelud, že sa mu to sníva, ale medveď bol naozajstný, vztýčil sa na zadné a obrovskými pazúrmi, veľkými ako babkin kuchynský nožík, rozčesol malý smrek, ktorý mu stál v ceste a strašne zareval. Tomáš sa prikrčil, s chvejúcou sa rukou namieril a vystrelil. Medveď s hrozným revom dopadol na chrbát a poslednýkrát vydýchol. Uf, bolo to tesné, ešte krok-dva a medveď by ho roztrhal. Obzrel si ulovenú trofej. Z jeho pazúrov si urobí náhrdelník, nech každý vidí, že on, veľký náčelník Komančov skolil obávaného grizlyho.
Zrazu začul z krovia podivné chechtanie. Rýchlo nabil obávanú pušku, ale už bolo neskoro. Z prítmia lesa sa na neho vyrojil húf Jaskyniek. Boli to ony! Zúrivo mávali rukami, cvakali zubami, chcel utiecť, ale chytili ho za ruky a nohy a letkom odvliekli preč.
Začal kričať, ale odporne páchnuca dlaň mu zakryla ústa. Viac si nepamätal, možno omdlel od strachu, možno od príšerného smradu. Prebral sa až pri jaskyni, ale to už bol železnými reťazami priviazaný ku skale, darmo sa metal, železo nepovolilo. Jaskynky so škrekotom poskakovali okolo ohňa, tancovali svoj víťazný tanec. Tak je s ním koniec, prehral, pohľadom sa rozlúčil s milovanou puškou, poslal pusu mame, otcovi, spomenul si na večne ufrflanú babku a strýka, ktorý určite pre rádio nepočul jeho žalostné výkriky. Už ich nikdy neuvidí, bude naveky blúdiť ako ďalšia Jaskynka v lese, bude v noci strašiť deti, unášať ich, zavýjať, kvíliť. Je odsúdený naveky na život s Jaskynkami. Bude kradnúť sliepkam vajíčka, aby sa z nich vyliahli čierne zmoky, mačky bude v noci ťahať za chvost, aby vydávali strašné zvuky plné detskej úzkosti.
Vo chvíli, keď sa Jaskynky postavili, aby ho zasväcujúcim rituálom prijali medzi seba, zaznel z lesa hlasný dupot. Na čistinku pred jaskyňou vybehol ten najväčší jeleň, akého kedy Tomáš videl. Jeleň so zlatými parohmi! Zlatými kopytami zahrabol do zeme, tri razy dupol a okovy sa rozpadli! Jaskynky, ktoré nestihli s kvičaním utiecť, nabral na rohy a vyhadzoval do vzduchu, v okamihu sa menili na čierne krákajúce vrany, ktorých zúfalé krákanie ešte aj teraz počuť v hlbokom lese.
Keď bolo po všetkom Zlatý jeleň pokľakol pred Tomášom a povedal:
„Kam rozkážeš, aby som ťa odniesol, pán môj?”
„Von z tohto prekliateho lesa, záchranca môj verný. Do doliny, kde pramení živá voda,” povedal Tomáš a vysadol si na zlaté parožie.
Keď schádzali ku studničke, odkiaľ občas brávali vodu, zarazil ho lomoz na ceste. Pre stromy poriadne nevidel, čo sa deje, preto rozkázal Zlatému jeleňovi aby zastal. Zosadol a o chvíľu sa ocitol na chodníku vedúcom k asfaltke. Babka mu k hradskej zakázala chodiť, jazdili po nej autá a autobusy, čo keby ho nejaké zrazilo, bála sa o neho, ale lomoz bol taký strašný a taký lákavý, že neodolal. Aj tak nik nezistí, že tu bol, veď to nie je prvýkrát, čo sa priplazil až k ceste.
Tomáš ostal prekvapene stáť. Dolinou sa presúvala kolóna nákladných áut, a za ňou, namojveru tomu nedokázal uveriť, tanky. Naozajstné tanky! Boli vyzdobené hviezdičkami a na pancieri mali čísla. Šťastne sa k ním rozbehol! Vidí svoj prvý tank v živote! Zbehol až k ceste, postavil sa na okraj a začal zbesilo mávať svojou winchestrovkou. Z tankov mu však nik neodmával. Oceľové obludy vydávali strašný rev, horší ako Jaskynky, dvíhali kúdoly prachu a dymu a nevľúdne hrmotali. Aj on, keď bude veľký, bude tankistom. Neohrozene bude bojovať proti všetkému zlu, oslobodí zakliate kráľovstvá, zničí všetky Jaskynky…
Kolóna rýchlo prešla. Na asfalte ostali po pásoch ryhy, krajnica bola rozbitá, akoby ju niekto zbombardoval. Tomáš pozbieral kamienky a vložil si náboje do vrecka. Zaradoval sa, ráno mu babka povedala, že je koniec augusta, že už iba niekoľko dní a príde po neho mama. A po prázdninách začne chodiť do školy. Už sa nevedel dočkať, až sa naučí písať a čítať, lebo potom určite rozlúšti aj tie tajomné kliky háky, ktoré videl na tankoch.

Pavol Weiss
(1962) Vydal tri romány: Žime, potom uvidíme, Pomsta a Traja priatelia. V divadle Astorka mu hrajú trpkú komédiu Priateľky a v súťaži Dráma 2006 uspel s hrou Bajmann Borthers, ktorá mala v Astorke premiéru v roku 2007.

Uverejnené v denníku Pravda 20.8.2011