Kornélia Bujňáková

Bratislava, moja láska!

Dnes mám výročie. Žiadne horibilné číslo. Len dvojka a nula.

Aké príznačné! Takmer charakteristické. V ten deň som za hlasitých tónov Veseľme sa, pokým sme mladí! so zamatovým etui v ruke naposledy prekračovala prah svojej matky živiteľky. Vlastne, prah som vtedy prekračovala dvakrát, pretože som zabudla na rodinu a musela som sa vrátiť.

Zachraňoval to môj telesný strážca. Po celý čas, stojac na galérii dvorany, sledoval každý môj pohyb, každé gesto, dokonca každé slovo i všetko, čo sa okolo mňa mihlo, nespúšťal ma z dohľadu a keď bolo po obrade, v sivom nenápadnom obleku vystúpil z húfu tých ostatných, ich rozmanitého príbuzenstva, zvedavých priateľov, nádejných manželov, rodinných miláčikov, uveličene sa tisnúcich oproti hlúčiku bledých absolventov vychádzajúcich z dvorany. Pravdepodobne hypnózou, lebo naozaj neviem, ako, našiel môj poloprítomný pohľad, pretlačil sa ku mne, vložil do ruky karafiát, gerberu a iris a viedol z hučiaceho mraveniska dolu, ani som na rodinu nepomyslela.

Všade vládla tlmená vrava, hemženie, pohyb hore i dolu, mihotanie svetla z okien sály prerývané pohybujúcimi sa tvárami, hmýrenie kostýmov, vzájomné kľučkovanie a hľadanie, zmiešané arómy z celej Európy, dusná vôňa nevetraného kvetinárstva. Kráčala som a kde - tu sa letmým, prekvapeným úsmevom míňala s priateľkami a známymi, sťažka ich spoznávajúc v novom rozmere.

?

S telesným strážcom sme sa pretlačili tromi poschodiami a preplnenou halou von. Boli sme pred dverami mojej matky živiteľky, keď som konečne pocítila čerstvý vzduch, a nebyť duchaprítomnosti strážcu, pokračovala by som po chodníku ďalej a potom niekde na električku, do kaviarne, na Centrálne trhovisko alebo neviem kam, keď sa ma pohotovo opýtal: kde máš rodinu? Mal výborný postreh. Vrátili sme sa späť.

Rodina ma za dverami už vzrušene čakala a nadšene sa usmievala. Môj ochranca ma prepustil skupinke vyobliekaných príbuzných a chystal sa odísť. Nechápala som, prečo, keď ma práve tak bezpečne, vo všadeprítomnom zmätku najpovolanejšie, akoby ma strážil od narodenia, odovzdal do ich rúk.

Ovládol ma pocit spoľahnutia a mysľou (a hlavne telom), mi ako nepatrná, ale zrejmá iskra, prebehla špekulácia, že môj strážca by ma od tejto chvíle mohol strážiť aj naďalej. Mal by ma sprevádzať až do úplného precitnutia. Obozretne, ako v lyžiarskej stope.
Obozretnosť mojej gorily na mňa pôsobila ako magnet.

Nechápem, prečo sa strážcom hovorí gorila. Ten môj sa na gorilu ani najmenej nepodobal. Bol nenápadný a spoľahlivý, vrtký ako potkan.

Nepresvedčivo, pomaly a opisne, ako keď námesačné dieťa žiada matku o niečo matné a hmlisté, pokúšala som sa mu vysvetliť, aby neodchádzal. Už pri prvej vete sa mu v sivých nezúčastnených očiach zablysol sotva viditeľný úsmev, keď povedal: prídem o dve hodiny, a zmizol. Presne o dve hodiny prišiel. (V ten deň bol mimoriadne spoľahlivý.)

?

S rodinou ma čakal slávnostný obed. Zamierili sme tam. Neviem už, akými ulicami sme šli ani o čom sa zhovárali. Myšlienky mi zaostávali, neprestajne odbiehali a vracali sa k tajomnému záblesku v očiach. Ako sme obchádzali Divadlo a fontánu, sochu významného básnika, blížili sa ku kostolu a potom nečakane zdolali akúsi nepríjemnú rušnú cestu, mi po chvíľke clivej nálady začalo svitať, prečo ideme práve tu. Keby som sa odrazu nebola cítila tak osamotená, hoci pod rameno ma viedli dve príbuzné, nebudem klamať, keď poviem, že sestra a švagriná a takisto nezaklamem, keď poviem, že matka a ujčiná, lebo to už naozaj neviem, bola by som sa od šťastia hlasno smiala.

?

Lebo tu, na Hrade, v tejto reštaurácii, v máji, len čo sa slnko vnorilo do Dunaja medzi nedotknuteľné rakúske kopce, tu, pred mojou poslednou štátnicou, si mi predsa s úsmevom povedal, máš pekné oči, vždy som si myslel, že sú hnedé, ale ony sú... zelené? ... áno, áno, zelené a keď som povedala, pekné miesto, škoda, že som tu naposledy…, ty, z pocitu domácej atmosféry, ktorú navodila isto tá čašníčka, čo pochádzala z vašej dediny a doniesla nám víno, si povedal, a čo, ak sa mýliš? A keď si ma potom nahovoril do kina na Čarodejnice z Eastwicku a keď sme sa z Tatry vracali po Mýtnej cez Obrancov mieru a zabudol si odbočiť na Palisády, si sa smial a chcelo sa ti flirtovať ako Jackovi Nicholsonovi, lenže ja som sa iba usmievala, lebo mi už dávno nič nepripadalo smiešnejšie ako tento večer s tebou. Odviezol si ma do ďalšej krčmy na kopci pod Slavínom, kde sme si dali vermut a bola som ešte mĺkvejšia, ešte živšie som si predstavovala všetky triky, čo si pri mne v ten večer precvičoval ako dáky iluzionista pred galashow. Z každej strany si si obzeral moju šedú sukňu a potom si medzi rečou povedal: máš pekné nohy, a ja som podišla k tebe, ukazovákom ti brnkla po dolnej pere a povedala: máš pekné zuby…, a ty, že: áno? a čo to znamená? Ale potom si sa zvrtol a ťahal ma po uliciach na tomto kopci a ukazoval mi vily, kde bývali národní umelci, poctiví zapredanci i oddaní papaláši, a rozprával mi hrôzostrašné historky o domácich, čo si za korunu nechali vŕtať koleno, hororové historky z podnájmov, z ktorých si bezpečne unikol, lebo si z tejto mysterióznej štvrte zavčasu ušiel. (Videlo sa mi, že by si sa tu chcel vrátiť.)

?

Blížili sme sa k reštaurácii. Príbuzné badali moju duchovnú neprítomnosť a ešte viacej čosi rozprávali. Že aj to počasie ako vyšlo, lebo skutočne, v ten deň ani lepšie vyjsť nemohlo, že aké úžasné mesto, aj tie výklady v obchodoch, aké sú ohromné, aj naše odrazy v nich sú ohromné, také svetaznalé, a že čo tak zájsť dovnútra a niečo pekné si kúpiť, ale že nie, teraz nie, neskôr, neskôr, pravdaže, teraz sa to nehodí, lebo tuto - naša sestra a neter je dnes šťastná, je vzdelaná, vzdelanejšia ako my, my máme deti a mužov, ale čoskoro ich aj ona bude mať, áno, veď na vlastné oči sme sa dnes presvedčili, a či sa dnes ešte ukáže ten sympatický chlapec, že dúfajú, že áno, že to by bola škoda, veľká škoda…

?

Čakali nás tri slávnostné stoly. Čašníci v zeleno čiernych rovnošatách ma zaviedli k jednému z nich a posadili za jeho vrch. Nadišiel čas prípitku. Predniesol ho akiste môj otec. Mama šťastne oplakávala svoje dieťa a ostatní veselo a významne dvíhali poháre. Hneď po otcovi zodvihol pohár brat, predseda družstva a dobrý hospodár.

Ta za promociju bi še patrelo svadbu richtovac. Zahrmel bez toho, aby ho niekto podozrieval z neúcty ku vzdelaniu.

A kto mi bude za ženícha? Pripomenula som mu naše dávne prekáračky.

A toten, co ce dňeška vedol po saľe jak na prišahu, to ňe tvuj komiňar? Smrteľne vážne vrátil prihrávku.

Hej, toten, toten! Vypatraľi sce jak muj z moju! Zvolala sestra.

Príbuzní sa smiali a poniektorí pri vedľajších stoloch sa otočili.

Poznala som bratovu a sestrinu družnosť a veselosť. Ich stopa v mojej zádumčivej povahe bola zreteľná.  V zmätených rokoch internátneho života, predstavujúceho striedavo kláštor, azyl či spoločný domov pre bezprizorných mi pomohla prežiť, hoci nedefinovateľne oscilovala ako osamelý kus nekombinovateľného odevu v hlučnom bubne pochabosti, samopaše, mĺkvosti a hanblivosti a mýlila spolužiakov aj mňa.

Dnes mi ich dobrá nálada pripadala ako oprášená chaplinovka
z otcovej rachotiacej premietačky. V ten deň by som ju za svoj polospánok bola okamžite vymenila.

?

Zjedli sme nejaké nevýrazné jedlo. Nevšímavá, no vnútorne citlivá ako pero seizmografu - všetkými zmyslami som očakávala svojho strážcu. Svojho strážcu! Prečo ho tak nazývam, akoby som bola ostro sledovanou dcérou nejakého straníckeho tajomníka? Stále to isté divadlo. Večne akási póza!  Prečo ho neviem inak nazvať?

?

Keď prestala účinkovať stopa bratovej a sestrinej veselosti, moja trojmesačná známosť s tebou ma ustrážila pred smútkom. Mojím vlastným smútkom. Smútkom z tohto mesta. Nič ma k nemu nepútalo, okrem povinností, skúšok, spolubývajúcich a ich životov. Vôbec ma nenadchýnalo. Divadelná kulisa by pre mňa znamenala viac, ako všetky tieto domy. Jeho ulice mi hovorili menej ako ktorékoľvek zákutie, naivné a prosté, v rodnom meste. Láska mi ustrážila zmysly, kľučkujúce v labyrinte železníc, električiek a internátnych chodieb, v bludisku nespavosti, hluku, samoty a neuróz, v spleti strachu zo skúšok a interrupcií. Až do dnešného dňa.

?

Zjedli sme dezert a znovu si pripili. Vo chvíli, keď hostia začali rozoberať kvalitu počasia z hľadiska osevných prác a akosti pšenice, schytila som najmladšie dieťa (všetky už boli školopovinné) a šla sa poprechádzať k Hradu. Zastali sme pri múriku lemujúcom nádvorie a sledovali Dunaj, vzlietajúce a sadajúce čajky nad ním. Plynul pokojne, lenivo, normálne, akoby nič. Ani loď s československou a sovietskou vlajkou neplávala inak. Tá istá šedá voda, tie isté šedé vtáky, ten istý Dunaj.
Keď sme sa vracali späť, moja pekná a vrúcna matka, oblečená do bielo-červených bodkovaných šiat, čo vyzeralo, akoby sme sa boli dohodli, nás už čakala a zmierlivo sa usmievala.

Bol tu a hľadal ťa, potichu mi vyčítala. Zavolala som ho
k stolu, ale zdržal sa len krátko.

Vráti sa? Opýtala som sa precitnuto.

Povedal, že ešte príde, pošepla. (Odľahlo mi.)

Opäť sme sa posadili ku stolu.

Bola tam čulá vrava. O otázkach poľnohospodárstva, výnosoch zemiakov a pestovaní viniča, hoci hrozno som u nás ani pri najlepšej vôli nikde rásť nevidela. Zrejme ďalší strýkov pestovateľský pokus.

?

Môj ochranca skutočne prišiel. Prisadol si a zapojil sa do debaty namiesto mňa. Pokojne diskutoval. O efemérnom pestovaní révy na studených a mokrých severovýchodných plotoch. Môj strážca z Rače! Pre mňa celkom neznáma identita. Jeho pokojná blahosklonnosť ma zaujala rovnako ako skrytá a sondujúca obozretnosť. Miatla ma svojou dokonalosťou. Nepripúšťala som si podozrenie, že všetko by mohla byť len póza.

?

Boli sme na peróne a vyprevádzali rodinu. Pohladila som najmladšie dieťa a schádzala v bielo-čiernych bodkovaných šatách a bielych črieviciach dolu schodíkmi z vozňa. Stál v šedom obleku a hľadel na mňa, ako schádzam. V bledej tvári sa mu nezračila ani únava ani napätie, ani nijaké zvláštne emócie. Postavila som sa k nemu. Ticho som sa usmievala a posielala letmé bozky, kým sa vlak nepohol. Kolesá zavŕzgali. Vlak zatočil zo stanice a zmizol v spleti koľajníc.

S mojím strážcom sme si mlčky vymenili pohľady a zamierili k východu. Uvedomila som si, že odchádzam s úplne neznámym mužom.

?

Keď sme sa v tvojej starej rapidke viezli k Družbe a keď sme prehodili niekoľko opatrných viet, bolo mi jasné, že ani tvoj ani môj dnešný večer v tomto meste už nebude taký, ako doteraz. Nebude, lebo dnešný večer mal byť tvojím prvým a mojím posledným, lebo som cítila, že dnes sa môj osud s nami zahrá, že dnes sa pretrhne sieť mojej samoty a tvojej počestnosti. Naschvál kladiem vinu svojmu osudu, aby som nemusela viniť seba i teba za to, že tak bezhlavo, pod vplyvom situácie, o ktorej som si navrávala, že je dôležitá ako zákon, že som súhlasila s tak dopredu prehraným skutkom, pristala na tak nerozvážnu vec, akú mi tvoj pohľad navrhoval, a vlastne ani navrhovať nemusel, lebo naše pohľady hovorili jednou rečou, keď som vystúpila z auta - bledá, s kyticami v rukách, v bielych šatách ako mladucha - a slová, ktoré si mi povedal - prídem o šiestej - boli beztak roztúženým priesečníkom, lebo som ti bez zaváhania odpovedala tak, ako nikomu predtým: prichystám sa, a ty si iba zopakoval: prichystáš sa…, a pozeral sa mi do očí a nebola v tom ani otázka ani príkaz, bol to údiv nad slovným spojením, obyčajným slovesom, ktoré ti odrazu znelo tak zvláštne, tak neuveriteľne, ako nikdy predtým.

?

Môj ochranca zaparkoval pred Družbou a nechal ma vystúpiť.

Zobrala som kytice a šla sa preobliecť. Bolo niečo po piatej.

Do vychodených lesklých chodníkov sa medzi teplé asfaltové bublinky vpíjali chladivé dažďové bodky a tlačili prach a špinu k zemi. Kráčala som ľahkým krokom opusteným vlhkým priestranstvom, zhlboka sa nadychovala a všetko sa mi zdalo skutočné.

Skutočná záverečná. Skutočná ilúzia so závanom konca. V tej chvíli ma ale netrápilo nič. Bola tu iba samoľúba predstava, že dnes mám záhadné stretnutie, že po dnešnom dni plnom veľkolepých stretnutí musí ísť predsa o niečo vznešené. Ako samovznietivá myšlienka ma blažila predstava, ako dnes večer svojim spolubývajúcim konečne oznámim: idem von, a neviem, kedy sa vrátim! ako sa so súcitom pokochám v ich sterilnom intelektuálnom pohľade, keď ma budú pozorovať, ako sa chystám, aká som voľná a nezávislá!

V ten večer sa prebudili moje skutočné živly.

Celkom sebecky, pohrdnúc šľachetnými sľubmi, ktoré som dnes prednášala vo dvorane, som sa na svoju tajomnú rolu nepatrične chystala. Blažený nepokoj sa mi rozlieval vnútrom ako čerstvo vytočený med. Čakala som, kedy bude šesť.

?

Za teplého vlhkého večera som so svojím zvodcom odišla do kina Mladosť. Nazývam ho zvodcom, lebo medzičasom už nebolo koho strážiť. Preoblečená do slušných žoržetových šiat farby bielej kávy, s výstrihom lemovaným bielou légou a strieborným medailónom s tigrím okom uprostred, som vyzerala nenápadne - ako sivá myška - ako nejaká guvernantka. A hoci guvernantku som nikdy nevidela, románové predstavy o domácich pokušiteľkách mi navrávali odobriť spoľahlivý výzor skrytou pikantnosťou. Ťažko, ale predsa - lebo pikantnosti neboli výsadou tejto študentskej asketickej mizérie - objavila som červené čipkované nohavičky na zvláštne príležitosti. Keď sme si ich kedysi po úspešne zdolanej skúške so spolužiačkou kupovali v starom Priori, navrávali sme si, že v nich budeme pózovať ako modelky z pašovaných západonemeckých časopisov. Spolužiačka svoju príležitosť premenila na manželstvo, môj kúsok látky ležal nedotknutý a zahádzaný v skrini. Obliekla som sa, pozrela do zrkadla a zistila, že som vychudnutá. Z hrudníka mi trčali len dva súmerné pomaranče a z bledej tváre svietili dve hlboké studne. Usúdila som, že pre zvodkyňu postačujúce.

?

V kine Mladosť hrali akýsi film. Povedala by som, že čiernobielu hlúposť. Môjho spoločníka očividne bavila. Zato mňa bavila už len samotná blízkosť toho, koho som si dnes vybrala za ochrancu i zvodcu v jednej osobe a konečne mohla nemyslieť na nič. Vôbec na nič, čo by predstavovalo povinnosť.  Lebo môj spoločník, (volal sa Karel), vyvolával u mňa pocit bezstarostnosti.  Bola som si istá, že nejde o pózu. (Vypozorovala by som ju hneď.)

Zatiaľ som pozorovala len pokojného chlapa, či skôr chlapca, zaujatého obyčajným čiernobielym filmom. Zrejme mal pokojnú matku alebo starú matku, možno ho hojdali v kolíske a spievali uspávanky alebo - a pri tejto myšlienke mnou prebehlo jemné vzrušenie - príčinou jeho pokoja som mohla byť ja. Pohrávala som sa s touto predstavou a vzrušovala ma stále viac. Nebola som si istá, či môže byť táto možnosť skutočná, hoci už samotný pohľad na Karlovu zaujatú a uvoľnenú tvár, akou sa pozeral na nevýrazný film, ako mu nehlučne mykalo ústnymi kútikmi, keď sa usmieval nad dialógmi, ktoré som síce nesledovala, ale sledovala som Karla, ma takisto napĺňal spokojným úsmevom. Ktovie, napadlo mi, možno mi dnes večer porozpráva o svojom detstve, a ktovie, či sa dnes večer niečo dozviem.

Dnešný večer mal byť predsa posledný.

?

Po predstavení, len čo sme vyšli zo sály, ma Karel chytil okolo pása a mal dobrú náladu. Urobila som to isté a krčila mu zozadu jeho šedé sako. Vôbec mu to neprekážalo. Vzbudzovali sme pozornosť. Rovnako vysokí, sivá myš - guvernantka a nenápadný telesný strážca v obleku, nenútene zavesení do seba, zdržanlivo sme sa smiali. Obzerali si nás, ako nejaké prevtelené postavy z čiernobieleho filmu. Nevadilo nám to, až pokým si ma nepremeral vysoký, dobre vyzerajúci chlapík v džínsoch. Vtedy Karel trochu spozornel a povolil objatie, akoby mi chcel dať najavo, že si môžem vybrať, či ho skutočne chcem. Neopätovala som jeho pohyb, a ešte silnejšie sa k nemu pritisla, zovrela ho v útlom páse ako šelma, cez sako sa mu nechtami zaryla do pevného brucha, a nevšímala si viacej toho v džínsoch. Túžila som byť jedine s Karlom, byť doňho zavesená a nikdy sa od neho neodtrhnúť.

?

Keď sme šli nočnou Bratislavou a viezli sa do Rače, bola som pokojná ako nadojčené dieťa, počúvala svoj dych a cítila tlkot srdca. Opäť sa mi všetko zdalo neuveriteľné, a jasné ako nočná obloha. S väčšou istotou by som bola uverila v okamžitý pád Berlínskeho múra, ako v dnešnú noc s tebou. Ó, konečne! Po rokoch blúkania sa, ponevierania sa s matracom, knihou a lamou v rukách po chodbách, hľadania voľného miesta pri zástrčke, so suchým rožkom v ústach a cigaretami vo vrecku, mimo v pojme o čase, chce mať slovo šťastie pre mňa dajaký význam!

?

Zvedavosť je ako osudová žena. Už neviem, koho v ten večer ovládala viac.

Zaparkovali sme pred sivým panelovým domom na malom námestí. O chvíľu ma Karel, ako nejakú platenú nočnú spoločníčku, viedol do svojho staromládeneckého bytu. Viezli sme sa vŕzgajúcim výťahom presiaknutom pachmi z mazadiel a pivnice na tretie poschodie. Mlčky sme stáli oproti sebe, keď mi v hlave začali mátať myšlienky o absurdnosti tejto noci.

Určitú neistotu som pobadala aj v Karlovej tvári, no ani jeden z nás nenaznačoval ústup. Boli sme bežci, trénovaní na dlhých tratiach internátnej disciplíny.

?

Len čo sme za sebou zavreli dvere a ocitli sa v tesnej predsieni, takmer som prepadla panike lapeného vtáčaťa. Vidina nežného chlapca z kina sa rozplynula. Zo stien na mňa číhali spiaci susedia, z nezatemnených okien neviditeľní voyeuri a v tesnej blízkosti môj zvodca (a nebola to póza!) upreným pohľadom sledoval záblesky z môjho medailónu s tigrím okom. Sadla som si na okraj pohovky, v duchu preklínala červené nohavičky a čakala, čo urobí môj spoločník. Bola by som azda vypila aj liter vody, lebo mi od strachu vyschlo v hrdle, ale radšej som len mlčky sedela.
Z môjho zvodcu sa zatiaľ stal démon. Výborne naladený si vyzliekal sako a rázne rozťahoval uzol na kravate. Ponechal si ju visieť nakrivo a vyťahoval zo skrine fľašu. Tajne som dúfala, že minerálky. Otvoril ju a nalieval do pohárov francúzsky koňak. S divokým úsmevom hypnotizéra na pokraji extázy mi jeden podal. Chvejúcou sa rukou som ho prijala a odchlipla.

Povedz, kto vlastne si? Spýtala som sa priškrteným, suchým hlasom.

Kto som? Zasmial sa krátkym nedočkavým úsmevom a prisadol si ku mne. Uprene mi hľadel do tváre.

Klára, vyriekol potichu a dôrazne moje meno, som -, chvíľu váhal, - som slobodomurár, vyhlásil hrdo a sebavedome vytiahol obočie.       
Pozri, povedal a strčil mi pod nos malíček s dlhočizným nechtom.

Znovu sa postavil, vyzliekol si nohavice a celý vztýčený sa predo mnou prechádzal.

Toto je vaše znamenie? Opýtala som sa, aby som zamaskovala zdesenie. (Slovo slobodomurár sa v lexikóne mladého marxistu nenachádzalo.)

Áno, odpovedal dôrazne a opäť si ku mne prisadol. Chvela som sa a hrdlo mi zvieralo. Položil mi ruku na plece a začal si rozopínať gombíky na košeli.

A…, a… čo robíte? Chabou otázkou som odďaľovala neodvrátiteľné.

Vieš, my, slobodomurári,-  hovoril mi šeptom, zreteľne oddeľujúc slová, a približoval ústa k mojej tvári - , rozrušujeme blany.

Zdesila som sa ešte viacej, navyše sa mi chcelo nepochopiteľne smiať.

Aké blany? Hlesla som s nepresvedčivým úškrnom a pridŕžala si ruky, aby som zakryla triašku.

Predsa dymové, nad petržalskými komínmi, netrpezlivo mi šepkal do ucha a pokúšal sa cez šaty rozopnúť mi podprsenku.

V zmätku, že sa vo mne mieša strach i zvedavosť, začala som mu pomáhať. Vyzliekli sme sa. Len čo som si chvejúcimi sa rukami opatrne odložila červené čipkované nohavičky, prevrátil ma a vrhol sa na mňa ako tiger, až pohovka zaprašťala, ľavé predlaktie mi tlačil na krk a pod bradu tak, aby som sa dusila.

Hoci strach a únava mi načisto otupil pud sebazáchovy, hlt koňaku mi zázračne rozuzlil predimenzované pamäťové skraty a v osudnej sekunde mi jasne svitlo, že môj zvodca použil Stendhalov trik! Ten istý trik, aký vytiahol z talóna panic Marek Paar, keď zvádzal božskú Zinu! (Niekedy sa oplatí čítať.) Odľahlo mi dnes po druhýkrát.

Karel, nie! Takto nie! Stendhalov trik nie! Zvolala som ako vynervovaný fanúšik, napla sa a snažila vyslobodiť si hrdlo, i keď vzápätí mi napadlo urobiť nejaký ústretový pohyb, lebo už sa zdalo, že sa milujeme, a tak som hľadala Karlove ústa, bozkávala ho a hladila po vlasoch a chrbte, no strach mi stále ovládal telo i všetky orgány, a tak som len fučala ako prehustená pneumatika, na čo Karel na okamih spozornel, ale v tej chvíli som mu predsa nemohla vysvetľovať, čo je to fyziológia, obyčajná fyziológia dutých orgánov, ktoré sa márne snaží ovládnuť, pokiaľ budem ako z mraziaceho boxu, a ešte viac tým všetko pokaziť, lebo Karel poznal fyziológiu asi tak, ako ja ústavu našej proletárskej federatívnej republiky! no situácia mu aj tak pridávala ďalšie body, a to, že môj analfabetizmus neskôr ani len nespomenul, svedčilo prinajmenšom o nepoddajnej povahe.

?

Moje skóre, ktoré sa vinou nepriaznivých konštelácií, aké na mňa v ten deň zo všetkých strán pôsobili, prepadalo, však nezabránilo tomu, že som zo svojho sna skutočne precitla. Keď sme už nehybne ležali, s prepletenými nohami a prekríženými hrdlami, ktoré sa nám v mieste karotíd dotýkali, a obmäkčená som hladila Karlovi vlasy a chrbát, pocítila som, ako do mňa preniká Karlov tlkot, ako spoločne pulzujeme v mieste dotyku našich tepien.

?

Tento pulz sa mi zakorenil do krčnice a doteraz sa ho neviem zbaviť. Chodím s ním už dvadsať rokov, nosím ho v krčnej tepne ako vysoko rezistentný  implantát, odolný voči všetkým medikamentom, šamanom i démonom, zavše ma zabolí a vtedy ho cítim ako neviditeľnú hrču. Tak, ako aj dnes, keď som navštívila toto mesto. Je mojím pacemakerom, keď zabudnem na obozretnosť.

?

Stendhalov trik tej noci Karel už viac nepoužil. Strážil moju krehkú psychiku, ktorá pod neudržateľným tlakom totálneho vyčerpania šťastím, chrlila svoje skryté fóbie ako z parného kotla. Najskôr na mňa trpezlivo čakal, keď som ako zmyslov zbavená odbiehala do kúpeľne a zmývala zo seba jeho stopy, až pokým som v priebehu noci neusúdila, že chcem mať s Karlom dieťa, a tak sme mu spoločne vymýšľali mená a porovnávali si dĺžku končatín. Bol to môj nápad, lebo som tej noci prišla na to, že sme s Karlom násilne oddelené dvojčatá, ktoré sa práve našli, a keď ma medzi tretím milovaním ubezpečil, že naozaj máme ráno čo jesť a našiel pre mňa vhodné pyžamo, na chvíľu sme zaspali.

Ráno, ako som si obliekala šaty a pozorovala Karla chystajúceho raňajky, ma opäť začali premáhať pochybnosti. Z kúpeľne som ho potajme sledovala, jeho krátke, nakrivo oblečené pyžamo, a chcelo sa mi ho zozadu objať a šúchať si líce o jeho chrbát. Pohľad na vlastnú tvár v zrkadle ma však trochu znepokojil a medailón s tigrím okom mi pripomenul včerajší duševný zápas. Karla som viac neobjala.

?

Zastavili sme pred Družbou. Z električky vystupovali rady študentov a obchádzali naše auto stojace uprostred parkoviska ako dve prúdnice. Sedeli sme mlčky, otočení k sebe, a v to pokročilé slnečné ráno som si na okamih položila čelo na Karlove plece. Bože, opäť póza! Znovu tie trápne gestá. Ten hnusný sentimentálny zlozvyk. Iste ma to naučila moja vrúcna matka.
Karel mlčal, pokým som neprecitla.

Rozlúčili sme sa jediným krátkym bozkom. Počkal, kým vystúpim a pridám sa k náhliacemu sa zástupu.

Opatrne vycúval.

Neobzerala som sa.

?

S Karlom sme sa už viacej nestretli. Vytratil sa ako petržalský dymový oblak.

Mala by som ho za to asi nenávidieť.

Už dvadsať rokov sa o to pokúšam.

???

Kornélia Bujňáková sa narodila v roku 1964 v Prešove ako najmladšie dieťa svojich rodičov, kde rozmaznávaná nimi a staršími súrodencami žila až do roku 1983, keď ukončila „horné” gymnázium. V tom istom roku odišla študovať na Lekársku fakultu UK v Bratislave, ktorú tesne pred nežnou revolúciou úspešne ukončila. K literatúre ju priviedol jej učiteľ slovenského jazyka, ktorého jedinou a obligátnou otázkou študentovi bolo: „Tak čo si čítal?” Okrem povinného čítania, ktoré si svojvoľne a na veľkú radosť učiteľa slovenčiny rozširovala, sa aktívne literatúre nikdy nevenovala. K aktívnemu písaniu ju nakriatli jej virtuálni a postupne aj nevirtuálni priatelia až v roku 2006. Od toho roku objavuje aj zákutia súčasnej slovenskej prózy. Žije a pracuje v Sabinove.

Jej poviedka s názvom “Raj Ilony Perkovskej” získala prémiu v 13. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2009.

Ďalšie informácie o autorke…

Prečítajte si ďalšiu poviedku Kornélie Bujňákovej…