Kepplová - The Queen of Fucking Everything

ilustrácia Igor Ondruš

The Queen of Fucking Everything

Zuska Kepplová

Na workshope v Rimini chodila Juliana po meste tak dlho, až konečne našla niečo povedome hnusné. Za traťou, tam kde už turisti nezájdu, za posledným víťazným oblúkom bol rozdrbaný parčík. Zakrslé borovice, neporiadne pokosená tráva, náznak lavičiek, zanedbané chodníky. Tam sa posadila, zadok jej previsol cez chýbajúcu latku a tam jej duša našla chvíľkový domov.

V každom meste hľadala miesta, ktoré vyzerali ako neskoro-socialistická Bratislava jej detstva. Nemuselo to byť celkom ono, stačil dojem. Stačil neurčitý pocit, že komunita to má na háku. Že žiadna komunita vlastne nie je. Iba ľudia, unavená spoločnosť, čo si príde na tie lavičky pošomrať. Preto milovala Budapešť. Veľká časť Budapešti vyzerá, ako socialistická Bratislava dotiahnutá k triumfu. Víťazný oblúk neskorého socializmu. Najviac milovala budapeštianske čínske bufety. Tie ostrovčeky negatívnej deviácie. Zvykla si na ne ešte v prvom ročníku školy. Keď si spočítala štipendium a odpočítala náklady na absurdne sa zdražujúci plyn, vyšli jej z toho čínske reštaurácie s menúčkom za 500 forintov. Nikdy to nebolo celkom 500 forintov, to hovoril len ošúpaný nápis na skle, ale v každom prípade to bolo menej ako v akomkoľvek inom stravovacom zariadení.

Za nízkym sklom pultu sedela Číňanka s vlasmi zosvetlenými o pár tónov do blond. Pred sebou držala pestrofarebnú obálky pejprbeku, očami chodila po riadkoch a zdvihla ich, až keď už Juliana mala vybrané, tácku položenú pred kasou a hrabala sa v peňaženke. Keď Juliana chcela čistú ryžu bez vajíčka a zlomkov zeleniny, žena spoza skla sa nahla na stoličke a niečo zvrieskla do okienka v stene, odkiaľ po chvíli mužská ruka podala veľký hrniec s bielou ryžou. Žena ju kydla do vedra a z toho vedra nabrala žufanou na tanierik. Na tú zlepenú kôpku natlačila kúsky mäsa podľa Julianinho výberu, glutamanový rôsol sa okamžite vpil do ryže a prischol k zrnkám pod paľbou lúčov v mikrovlnke. Žena zobrala bankovku a vyťukala čosi do kalkulačky. Na kase bola prehodená dečka a na nej vázička. Do kasy žena nikdy nebabrala. Juliana sa zvykla posadiť do rohu, priliať si sójovku a pridať lyžičku pálivej zmesi. Potom si obzerala obrazy na stenách, krajinky z kalendára v zaprášených rámoch. V zrkadle oproti videla ženu za pultom, ako si sústredene číta nejaký pestrofarebný brak, pred ňou vyložené jedlá, ktoré sa chuťovo nijako neodlišovali, všetko kúsky kuracieho mäsa stuhnuté v želé omáčke so zeleninou. Pred záverečnou sa mužská ruka spoza okienka pripojila k telu a muž si na stolíku pri pulte otvoril maličký laptop a odpozeral film. Vzduch vypĺňala špecifická vôňa a čínsky pop s prevzatými melódiami.

Toto bol Julianin obľúbený bufet. Vo svete energie, plánov a motivačných listov, toto bolo miesto, kde Juliana našla domov, ako tie čítankové ruky, na ktorých smie plakať. V čínskom bufete jedával Tatarka, džgal sa kopcami ryže, opíjal sa nesladeným čajom a potom kráčal na Sorbonnu. U Číňanov snáď jedol aj sám Štefánik, keď sa hladný pretĺkal parížskymi štúdiami, keď si pokazil žalúdok, že sa zaň občas diskrétne držal v napoleonskom geste. A teda možno aj Napoleon, možno aj on, ešte keď bol na Korzike, chodieval k Číňanom na kus lacného žvanca, polieval ho sójovkou a natieral feferónkovou pastou, až potom už necítil žiadne iné chute a tak mu neostávalo nič iné, len si ďalej vypaľovať steny žalúdka väčšími a väčšími dávkami feferónok. Juliana sa pohrávala s predstavou, že aj ona sa zaradí do slávnej galérie jedákov, bude mať bustu z čajového porcelánu niekde v centrále tohto čínskeho reťazca, kde Mr. Li hladká perzskú mačku a pozerá na najväčšej možnej plazme filmy.

Juliana vybalila na stolík zápisník, aby pohľadala v taške telefón. Na zápisníku bola žienka domáca v šatoch z amerických 50-tych rokoch, keď aj červené bodky na šatoch boli podozrivé a gazdinky pre istotu vyhádzali červené ruže na kompost. Gazdinka na zápisníku nepredvádzala žiaden spotrebič ani kozmetiku, ale sa vyvaľovala v hojdacej sieti a nad hlavou mala bublinu s nápisom The Queen of Fucking Everything. V Štokholme za tento poznámkový blok Juliana vyvalila hrozné peniaze. Bol zo sady ironicky poňatého dizajnu ? la American fifties s heslami parodujúcimi reklamné slogany a obálky ženských magazínov. Pestré farby zápisníka vyloženého na bufetovom stolíku Juliane pripomenuli obálky kníh, ktoré čítavala Číňanka. Zdalo sa, že tieto farebné braky v mäkkej väzbe sú to jediné, čo z nej dokáže vylúdiť nejakú mimiku záujmu. Po zvyšok času bola nasratá. Rýchlo obslúžila zákazníkov, ktorí sa ako otravný hmyz tlačili na zacapkané sklo a prstom ďobali, aby ukázali, čo chcú strčiť do mikrovlnky. Okrem tej mikrovlnky bola čínska bufetárka z rodu socialistických kuchárok, čašníčok, predavačiek, úradníčok a iných hrdiniek práce. Juliana v nej nachádzala zanikajúci životný pocit. Žena sa dokázala úprimne tešiť ešte ak z návštev rodinnej príslušníčky, ktorá občas do predajne vtlačila kočík, aby si bufetárka mohla chytiť na ruky dieťa, tučného bôžika s rovnými vláskami. Alebo doniesla igelitky s nejakými vecami, z ktorých si žena vyberala. Možno nosila aj knihy a filmy, maličké laptopy a pestré svetríky. Rodina bola prísne emocionálne oddelená nepriepustnou stenou, kým práca bolo len nutné zlo, hnusný každodenný chlieb, na ktorom si šla Číňanka zlomiť zub.

Keď Juliana naposledy vošla do čínskeho bistra, mladá Číňanka utierala stoly, obyčajne pokyckané sójovkou. Bufetárka kričala hlasný pozdrav Jó eštét kiváňok! Juliana si v rýchlosti uvedomila, že ženu prvý krát vidí stáť za pultom. Tvár mala rozžiarenú, plnú nervových zakončení. Usmievala sa! Juliana sklopila oči k výberu jedál a potom švenkla k registračnej pokladnici. Prešlo jej hlavou, že daňový raj a ostrov negatívnej deviácie musela navštíviť daňová kontrola. Nejaká sviňa v dlhom kabáte si po naťukaní sumy do kalkulačky musela vypýtať riadny účet! A všetko sa tým zrútilo: utrel sa prach z umelej palmy, navoňal vzduch, odviedli dane, ruka z kuchyne šla sedieť. Ale nie, toto sa nedialo. Dečka bola predsa stále na mieste, zaťažená vázičkou a palmové listy otŕčali do miestnosti chorý jazyk povlečený vrstvou prachu. Len žena mala vlasy skoro úplne blond nafúknuté do marylinky a úslužne sa usmievala. Druhá žena, čo predtým utrela stolíky, naložila Juliane porciu bielej ryže a nabrala pár kúskov mäsa. Bufetárka jej zobrala z ruky tanier, keď ho chcela dať do mikrovlnky a priložila viac kúskov mäsa, potom sama dala tanier hriať. Pritom sa stíhala pozerať na Julianu, usmievať sa ako z plagátu China airlines a spýtať sa: „You here for study?“ Juliana povedala yes a teraz sa už celkom preľakla. Chcela povedať niečo ako „New hair color? Nice!“, ale Číňanka jej nedala dýchať a do dvojminútovky, kým cinkne mikrovlnka, vtrepala ďalšie konverzačné frázy: „How long?“ Juliana ukázala na prstoch, že tri. „So long!,“ zjojkla bufetárka a zachichotala sa, akoby Juliana povedala fakt dobrý vtip. Mikrovlnka cinkla a tanierom na tácke sa konverzačná dráma skončila. Juliana sa usadila vo svojom kúte, ale teraz sa cítila vyšťuchaná zo svojho pohodlia. Po pravde, a musela si to pripustiť, dúfala, že ju žena registruje, že si ju pamätá, že oceňuje, že Juliana sa vracia na svoje miesto pod palmou, že zje všetko, čo jej naloží a pozdraví, aj keď jej žena neodzdraví. Teraz ju počula spievať si do popovej hudby! Mladšia žena sa chytala každej roboty, presúvala šalátiky v chladiacom boxe, rovnala pepsiny a dečku na kase. To ona bola príčinou tohto rozkladu tradičných hodnôt! Pred ňou sa druhá Číňanka vyťahovala, aké má super vzťahy so zákazníkmi, ako vie poklebetiť v cudzích rečiach, ako dopraje jedlo a drží si dobrú atmosféru v podniku!

Juliana po prvý krát nedojedla. Najviac ju štvalo, že táto Queen of Fucking Everything, táto čínska gazdinka v pastelovom svetríku si ju skutočne nepamätá. Že za ten dlhý čas, po troch rokoch sa jej dokáže s úsmevom spýtať, čo tu robí a koľko tu už je. Celkom bez hanby… táto malá žena tri roky skrčená deň čo deň nad brakovými románmi, prelievajúca si uši vykradnutými šlágrami a ťapkajúca po linoleu vo falošných najkách si skutočne, úprimne nevybudovala žiaden vzťah k svojej zákazníčke! Že ani mihnutím oka jej nedala najavo, že sú z rovnakého sveta, kde domov vyzerá ako rozdrbaný parčík, o ktorý sa nikto nestará. Úsmevom, milotou, profesionálne prázdnymi rečami dala Juliane najavo, že ty si tam a ja som tu. Že nič, nemajú spoločné, že síce sú pod červenou hviezdou zrodené, buditeľky rána, ale deň svitol každej iný. Bol čas prehodnotiť stav štipka, čísla boli oveľa lepšie, Juliana postúpila na akademickom rebríčku a teda mohla nosiť tácku v jedálni biznis centra. A to aj urobila. Chodila jesť inam.

To by už bola hotová záležitosť, keby Juliana predsa len nezašla po pár mesiacoch na staré jedálenské miesto. Vrátila sa zo študijného pobytu vo Vancouvri, kde horko-ťažko našla pár miest do svojej zbierky socializmu 80-tych rokov. Za pultom bolo prázdno, hudbu spoznávala, palmu obrástol umelý brečtan. Zobrala si tácku, zo stojana vykmasla servítku, otvorila chladiaci box, aby si naložila absolútnu špecialitu – kukuricu v omáčke, ktorá sladkou chuťou pripomínala roztečenú zmrzku mixnutú s tatárskou. Tácku posunula po koľajničkách ku kase. O roh pultu sa opierala mladá Číňanka, ktorú vtedy videla umývať stoly. Bez záujmu si pilníkovala nechty. Keď už mala Juliana celkom naisto vybrané a významne sa premŕvala v peňaženke, žena povedala neochotné Tešék! Juliana sa usmiala a poznamenala na jej jemne zosvetlené vlasy požuté do metalovej trvalej: „You have a new haircut, right? It‘s nice!”

<—>

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1