? ? ?

Anna Kiliánová

Slivka

Nešla som na pohotovosť, ani za obvodným lekárom. Zdalo sa mi to zbytočné. Dlho sa nedialo nič, len som bola príšerne smädná. Predýchala som to za necelé dve minúty. V noci ma bolelo v hrudi. Ráno som mala ťažkosti s prehĺtaním raňajok. Mala som ísť za lekárom. Ale čo by som mu povedala? Že mi zabehla slivka? Povedal by mi, že som si hranou kôstky poškriabala hrdlo a pomyslel by si svoje. Najskôr, že za ním chodím ako hysterka, ako ufňukané decko.
Bolo to mesiac na to, ako som sa s plnými ústami zohla za padajúcim pohárom a slivka mi zaskočila do krku. Neprestajne som pila vodu. Sedela som v kancelárii a ťukala do počítača jednou rukou. V druhej som na spodnej pere držala fľašu s vodou. Kolegyňa povedala, že ak ešte ten deň vydrúľam ďalšiu prepravku s minerálkou, zožerie vlastné pančuchy.
Vybrala som si dovolenku. Ráno som sa hltavo ponorila do bazéna. Ignorovala som pohľady plavčíka a pila. Poobede sa bazén naplnil džavotajúcimi deťmi. Kŕčovite som sa držala okraja, vyhýbala akejkoľvek pozornosti, mávala nohami a pozorovala, ako sa zelený vzor listov na oranžových plavkách pitvorí na mojom nafukujúcom sa bruchu. Boj proti pitiu vody predstavoval pocity, pri ktorých sa mozog vsakoval do útrob tela a menil na hustú, ružovú kašu. Nedalo sa to vydržať.
Večer mi na dvere bytu zaklopala kolegyňa z práce. Premerala si ma od stropu až po podlahu. Otvorila ústa, pustila z rúk kabelku a fľašu vína. Otočila sa na črepinách s ťažkosťami ženy ťahajúcej nákup pre desať hladných detí. Vrátila sa s masťou, ktorú používajú tehotné ženy, aby sa im po pôrode nezjazvilo brucho. Bola som jej nesmierne vďačná.
„Choď za lekárom” zamračila sa.
Nechcela som ísť, ani náhodou. Bála som sa len tých jaziev. A tak som mazala a mazala.
Dni sa obmedzili na plaváreň, spanie a mazanie brucha pri hučiacej telke. Po týždni ma smäd našťastie prešiel a brucho spľaslo. V deň, keď som mala nastúpiť do práce som sa polonahá potácala z kuchyne do šatníka. V ruke som mala slivku. Otvorila som ústa, ale nezahryzla. Od žalúdka k pľúcam som pocítila zvláštny tlak, mliaždenie a krútenie. Ťažko to popísať. Akoby sa hrubá hadica, alebo liana predierala z čriev smerom ku krku, ovíjala sa a zadržiavala vzduch prúdiaci do pľúc. Moje orgány sa poslušne presúvali a ustupovali, ako vojaci v zástupe. V panike som slivku pustila na zem. Škrtenie ustalo.
Rozprávala som to kolegyni v práci. Mykla plecom, ako mykajú ženy po päťdesiatke nad problémami mladých, nezadaných a bezdetných.
Šéf ma zavolal do svojej kancelárie. Sadla som si na bielu plastovú stoličku. Potajme som si pod stolom vyzula lodičky a zaborila nohy do huňatého, červeného koberca. Jeho tvár pripomínala uštvaného medveďa grizlyho. Navrhoval mi pracovnú cestu do Paríža, kvôli prezentácii našej reklamnej kampane.
„Ste mladá, pekná, schopná. Po francúzsky viete ...” Odmlčal sa a tľapol dlaňami.
Keď som odchádzala, jeho medvedí nos nasával pach môjho tela a široké dlane zarastali hnedými, tvrdými chlpmi.

? ? ?

Domáci bol plešatý pán s hrboľatými hrudami mäsa pod modrým plášťom. Za posledný týždeň sa mi na mobil dovolával päť krát. Vodovodné rúry v kuchyni kvapkali tri mesiace, čiže štvrť roka. Proste večnosť. Domovník si v spomínaný týždeň všimol, že má v komore bariny. Staral sa o dom s minimálnymi nákladmi a zanietením. Zdá sa, že ani do vlastnej komory nechodieval často. Nehody sa stávali pravidelne. Možno som si to namýšľala a možno to naozaj robil naschvál len preto, aby mohol dennodenne otravovať. Odchod do Paríža mi prišiel vhod.

? ? ?

Pri odlete mojím telom prebehla náhla zmena. Lietadlo sa odlepilo od trate. V ušiach som pocítila zmenu tlaku. To bola slivka, nie liana. Bola som si istá, že je to ona, kto sa v mojej hrudi pohol smerom k prieduškám. Predierala sa ako ustráchané zvieratko opatrne, pomaly a pokorne. Ovinula sa okolo dýchacej trubice a slabo pulzovala. Prepadol ma náhly pocit ľútosti. Rozopla som si prvé dve gombičky na blúzke a hladkala sa pod kľúčnou kosťou.
„Ste v poriadku?” Opýtala sa usmievajúca letuška štýlom Black Hole Sun.
„Nerobte si starosti.”
Pulzovanie ustalo.

? ? ?

Riaditeľ firmy sa predstavil menom Paul. Grizlyho našťastie nepripomínal. Skôr niečo medzi rajským hadom a dravou šelmou. Zaradil ma do tímu, ktorý zostavil špeciálne pre reklamnú kampaň. Hoci som mu tvrdila, že po francúzsky viem, ako rokovací jazyk navrhol angličtinu. Zrejme to urobil pre to, aby sa pomstil svojim zamestnancom. Otázky k prezentáciám skrátili na: wat is díz? Vyzerali zúfalo, skoro ako skupina malomocných na uzavretom ostrove.
Slivka sa v hrudi hlásila každý deň. Večer ma hladila po celom tele. Túlila sa k pľúcam, masírovala žalúdok. Musela som ju naučiť ako veľmi môže. Aby to nebolo nepríjemné. Niekedy ma šteklila na bránici, prešla k vaječníkom, alebo až k vagíne. S rozkošou sa tam zvíjala, šúchala a otáčala.
Prejavovala vlastnú vôľu. Napríklad k jedlu. Na obed som ju nechala vyberať, na čo mala na chuť. Tmolila som sa s tanierikom okolo bufé a nabrala som len to, pri čom ma šteklilo v brušku. Za pár dní som vydlabala stovku mušlí, požula kilo parmezánu a vylogala hektoliter ananásového džúsu. Vzhľadom na množstvo skonzumovaného jedla som mala narásť do rozmerov nemocničného výťahu. Nestalo sa tak.
Nevyberala si len medzi jedlom. Preberala aj medzi mužmi. Po firemnej akcii som sa ocitla v Paulovom byte. Bol, ako inak, v centre, na najvyššom poschodí, s veľkou terasou, výhľadom na Eifelovku, zariadený v štýle Armani Casa. Bol obrazom bohatého, úspešného muža. Paul mi uvaril kávu, ale nestihla som ju ani ochutnať.
Uprostred milovania zrazu vyskočil z postele, očervenel a s revom roztvoril prsty okolo zmodraného údu. Slivka si spravila právo na všetky moje orgány a potrestala votrelca. Paulova tvár sa skrivila od bolesti. Jeho úd naďalej modral, pulzoval a zmršťoval sa. Paul zamieril za do kúpeľne a zúrivo kopal do všetkého, čo našiel na zemi. V kúpeľni sa spustila spŕška nadávok. Nezadržateľne a hystericky som sa smiala, kým som nedostala štikútku.
Na druhý deň si ma pozval do kancelárie. Sadla som si do koženého kresla, vyzula topánky a zaborila nohy do koberca.
Paul chvíľu koktal na tému: marketingové požiadavky, potil sa a medlil rukami. V polovici prednesu sa s ťažkým povzdychom ospravedlnil za minulú noc. Povedal mi, že sa neovládol. Vraj počul o ženách, ktoré vedia ovládať svoje svaly nadštandardne, ale niečo takéto, niečo také ešte nezažil. Bolo to „manific”. Vyslovil to a prekonával vlastnú potupu mužskosti. Spomenula som si na letušku v lietadle a prívetivo som sa usmiala. Jeho sekretárka mi prezradila, že každý deň cestuje na vidiek za ženou a štyrmi deťmi. Bol čas odísť.

? ? ?

Na letisku som stretla svojho známeho zo školy. Braňo sa nikdy nesťažoval a nikdy o sebe nehovoril. Bolo to na ňom veľmi sympatické. Vravel mi, ako po vysokej cestoval po svete. Ako v jednej fabrike v Turecku robil prevádzkara. Ženy v nej makali a odpadávali za pásmi. Majiteľ továrne ich prekračoval a kričal, prečo ich neodnesú a nepokračujú v práci. Svoju mŕtvu ženu nechal spopolniť. Mašíroval po továrni a prenášal ju pod pazuchou.
„Ľudia sú beštie.” Zakonči rozprávanie.
Liana, tá malá potvora sa pohla v útrobách. Natiahla výhonok a s chuťou ma pošteklila na bránici. Smiala som sa nepríčetne, ako pomätený blázon.

? ? ?

Malý, perzský koberec plával v špinavej vode. Bránil mi otvoriť dvere bytu dokorán. Z obývačky hučala telka. Domáceho pes v kuchyni chlípal vodu priamo z mojej šachovnicovej podlahy. „Fuj, necháš to?!” skríkla som. Stiahol chvost medzi nohy a utekal za pánom. Domáci mi s plechovkou v ruke poukazoval škody. Potrubie prasklo skôr, ako mohol zakročiť. Elektrina našťastie funguje, zachechtal sa a potom sa chvíľu dusil vlastnými slinami. Klamár. Zbabral to sám.
Byt bol hore nohami a kufor stál na chodbe. Zavolala som svojej sestrenici, či sa k nej môžem nasťahovať. Nedalo sa jej dovolať do bytu, ani na mobil. Nebolo to nič šokujúce. Ak by som kvôli tomu volala na políciu, najpravdepodobnejšie by ju našli v marihuanovom delíriu. Nahú, ale živú v prekúrenom byte a s vankúšom na ušiach. Alebo na rakúskych diaľniciach v koženej bunde a s drahou motorkou pod zadkom.
Drzo som sa nasťahovala k Braňovi. Moje veci zabrali celé územie bytu. 
Braňo býval na rohu štvrte, v ktorej pestrofarebne svietili orientálne reštaurácie. Pohybovali sa v nich zvláštne existencie. Chodili sme ich potajme pozorovať. Na rohu stál tuniský stánok s kebabom. Predával v ňom malý, zavalitý arab. Brblal piate cez deviate, motal slovenské slová s českými. Nedal sa nikdy odradiť.
„Panička vyzerá, že má veľa kyseliny, tu” potľapkal sa na bruchu. „Nemuseli cibuľu. Hej, hej.”
Zbožňoval blonďavú, nízku prostitútku. Každý večer jej starostlivo pripravil kebab a niečo jej srdečne podaroval. Raz prívesok, pančušky, alebo hrebienok do vlasov. Bol do nej blázon.
Ázijskú reštauráciu vypĺňali ošúchané stoly. Pri každom stáli maximálne dve stoličky. Väčšina ázijských novo prišelcov prichádzala práve sem. Možno to boli umelé kvetiny nad pultom, alebo obrázky zo starovekej Číny, čo ich vždy prilákalo. Niečo zjedli, posedeli a už sa tam nikdy neukázali.
S Braňom sme chodili do indickej reštaurácie na rohu ošarpanej banky. Sedávali sme na lesklých taburetkách. Nad hlavami nám viseli vodné fajky. V pozadí bzučala mámivá hudba. Obsluhovala nás postaršia Indka, ktorá sa večne sťažovala na šedé, nízke oblaky nad mestom.
Braňo sa mi páčil. Slivka ho zbožňovala. Keď som prichádzala z práce, chvela sa v dýchacej trubici, ako nadržaný pes vrtiaci chvostom. Šteklila ma v brušku, keď ma držal za ruku. Dokonca mu raz pri bozku vliezla do úst. Braňo si to nevšimol. Pri milovaní sa k nemu zaplietla a snažila sa pritúliť.
Jedného rána som našla malý zelený lístok. Rástol mi priamo z ucha. Tak to nie, ani náhodou. Zacvakala som s pinzetou v ruke. Vytrhla som ho. Nebolelo to a slivka neprotestovala. Braňo mi povedal, že mi stmavli oči. Za necelý týždeň prešli zo sýtej modrej na temno fialovú, až čiernu. Znepokojovalo ma to. Jedného večera som sa pripila v indickej reštaurácii a Braňovi som všetko vyrozprávala. Trávil to hodinu. Smial sa, krútil hlavou, trel si čelo. Nakoniec uveril.
Doniesol košík plný sliviek. Usmieval sa. S detským zaujatím utekal do kuchyne. S niečím štrngal a nechcel ma pustiť dnu. Nazval to malý experiment. O hodinu vyliezol v zástere po starej mame. Vyzeral smiešne. V rukách držal veľkú cibulákovú misu s naberačkou. Zapálil sviečky a usadil ma za stôl.
„Čo to je?” Ukazovala som na veľké hrudy mäsa plávajúce v tmavej omáčke.
„Rodinný recept. Kuchárske tajomstvo.” Tváril sa tajomne.
„Druhý chod bude slivkový koláč?”
Pokýval plecami.
S chuťou som si nabrala okrúhle knedličky s omáčkou. Mäso bolo šťavnaté.
„Šťavnaté. Trošku trpkasté, trošku sladké, aj slané...”
Braňo sa uškrnul.
„Trošku vína, trošku sliviek, slaninka.” Zahľadel sa mi vážne do tváre.
Slivka sa okamžite pohla. Dlhé rameno, dovtedy spiace niekde medzi črevami prudko a nekompromisne vyštartovalo k žalúdku. Pustila som pohár s vínom. Jedlo vyprsklo zo žalúdka, ako voda z natlakovanej dýzy. Hustá omáčka preletela oblúkom cez celú jedáleň do otvorených dverí kuchyne. Bolo to tak silné, až sa mi do očí nahrnuli slzy. Kŕče neprestávali. Výhonky slivky vytláčali a mliaždili celé tráviace ústrojenstvo. Slivka prvý krát v živote chytila paniku.
Zavrela som oči, aby som nevidela, ako sa na tanieri hromadí množstvo jedla, ktoré som zjedla za celý deň. Trvalo to pol hodinu. Chvíľu krútenie, pokoj, stlačenie a gejzír v pravidelných intervaloch. Braňo chcel volať záchranku. Skôr ako stihol zobrať do ruky telefón, slivka prestala. Schúlila sa pri obličkách a oddychovala.
Celú noc som sa zabalená v deke triasla na gauči. Braňo nespal tiež. Hladil ma po vlasoch. Dlaňou ohrieval brucho a prihováral sa k nahnevanej slivke. Bolo mu to nesmierne ľúto.
Na druhý deň som zašla do japonskej reštaurácie. Potrebovala som si ju udobriť. Objednala som jej plný tanier mušlí, jej najobľúbenejšej pochúťky. Zachvela sa. Na polceste k žalúdku si to rozmyslela a vrátila sa späť. Trucovala.
Po pár dňoch vyzeralo všetko po starom. Kupovala som parmezán a ananásový džús, pila som viac vody. Lenže slivka mala podlomené zdravie, alebo sa len cítila ukrivdená. Ovíjala sa okolo žalúdka pomaly a smutne. Braňo ju nezaujímal. Väčšinu času šibala výhonkom niekde pri žlčníku, ticho pulzovala, občas sa chvela. Niekedy sa pritisla k žalúdku a zobrala si len to, čo potrebovala.
Začala som priberať. Ráno som sa nezmestila do nohavíc, poobede už ani do sukne. Po nočnom záťahu s ananásovým džúsom mi na stehnách narástli veľké kožené vaky plné hustej tekutiny. Braňo ma poťapkával po pleciach, „bude to dobré.” Dobré to nebolo. Mala som problém prejsť pešo aj na zástavku autobusu. Prechádzky do indickej reštaurácie predstavovali číre utrpenie.
Volal mi domovník. Opravy skončili. Môj byt bol v najlepšom poriadku. Spomenula som si na jeho hrčavé telo. V dlhom modrom plášti by som vyzerala ako jeho sestra. Plakala som. Braňo mi vravel, že to nie je pravda. Ako sa môžem porovnávať s plešatým, zapáchajúcim mamľasom.
Spávala som šestnásť hodín denne. Spávala som tvrdo. Nepočula som budík, ani telefón. Šéf bol znepokojený a Braňo zúfalý. Raz plakal pri mojej posteli. Opakoval, že je to len jeho vina, a že musíme, určite s tým musíme niečo urobiť.

? ? ?

Poobede sa vrátil s igelitovou taškou. Vybalil ju na chodbe, niečo z nej prepašoval do kuchyne. Vrátil sa s pivovým pollitrákom v ruke a nástojčivým pohľadom.
„Čo to je?”
Otáčal hlavou, akoby nepočul otázku.
Smrdelo to, ako zhnité mäso. Nadýchla som sa, zadržala dych a pila.
„Čo to je?” Vraštila som tvár.
Ťažko prehltol. „Prípravok proti burine.”
Slivka sa vzoprela. Natiahla svoje výhonky. Jedno mi zaborila do pľúc, druhé až do hrdla, do konečníka a ďalším bodla medzi črevá. Zakvílila som.
„Aiiiiiiii.”
„No tak, pokoj, pokoj.” Braňo ma hladil po chrbte.
Slivka sa otáčala a mykala. Bola prekvapená. Cítila som jej zúfalstvo, ako sa na mňa pozerá a pýta sa prečo. Z očí mi tiekli veľké slzy. Slivka stuhla a odpadla. Žalúdok sa mi samovoľne prevrátil. Z úst sa valila hnedá pena. Trvalo to večnosť.
„Už nikdy to neprestane.” Huhlala som.
Braňo smoklil po kolená ponorený do hnedého hnusu.
Nadránom sa mi konečne uľavilo. Zostal zo mňa zmoknutý vecheť, spľasnutý kus ľudského mäsa, jedna malá duša, jedno telo. Samučičká sama. Ako všetci vôkol.
Musela som bežať do práce. V zrkadle som zatienila tmavé kruhy pod očami. Ráno býva obloha slivkovo modrá. Zhlboka som sa nadýchla. Moja pokožka voňala, ako zmoknutá kôra stromu.

? ? ?