Samotný dej románu je mozaikovitý - autorka využíva čas prítomný i minulý, najčastejšie však historický prézent. Z prítomnosti do minulosti a naopak dokázala na každom mieste prejsť veľmi plynulo a takmer zakaždým nejakým novým kompozičným postupom. Rozprávačka vládne nad časmi, dejom i rámcom súčasne, do deja ako postava vstupuje málokedy priamo. „S najbližšími som najčastejšie komunikovala nehlučným monológom. Odvíjal sa iba v mojom mozgu a oni sotva tušili, čo by som im chcela povedať.” Vyjadrovanie mlčaním vo fiktívnom dialógu je pozitívom Kollovej prózy. A práve v ňom sú na jednej strane dobré reflexie a asociácie, na strane druhej však aj zbytočné komentáre.

Nasťa so svojou hysterickou matkou, vzdelanou, úzkostlivou a prísnou stredoškolskou profesorkou, s otcom - cholerikom a frajerkárom, podnikateľom bez zodpovednosti o rodinu, s naivnou sestrou Ninou a ambicióznym bratom Sergejom žije v malom slovenskom meste na severe Slovenska. A hoci v románe je veľké množstvo geografických a iných reálií (niektoré však nezodpovedajú času), toto malé mesto nie je pomenované. Takto môže vytvárať symbol prostredia, ktoré pre jeho malomeštiactvo, cnostnú pretvárku a neúprimnosť protagonistka odsudzuje. Rozprávačka je totiž nad všetkým a všetkými so svojím pohŕdaním, krutým postojom, iróniou a sarkazmom: „Tie roky skutočne nestáli za nič. Nudný život, otravná matka, brat - najväčší debil pod slnkom. S fotrom sa dalo, občas podstrčil nejakú korunku.” Protagonistka má až neprimerane drsný, opovržlivý vzťah k bratovi a najmä k matke (je to najlepšie vytvorená postava), ktorá jej „od vekov liezla na nervy”. Hoci negatívne vzťahy k blízkym sú zdanlivo nepravdepodobné a pózovité, zodpovedajú naturelu dospievajúceho človeka. V tom je Kollovej próza podobná Salingerovej Kto chytá v žite. Takýmto postojom Nastenky sa autorke podarilo zvýšiť napätie medzi postavami a súčasne umožnilo vytvoriť obraz polemiky medzi dvoma generáciami. So Salingerom spája autorku aj používanie slangových výrazov, ktorých je však v jej próze taká nadmiera, že sa chvíľami stráca ich zrozumiteľnosť a nie sú ani systémové (mládežnícky slang používa aj otec). V autorskej reči sú i veľmi otrepané frázy, žiaľ, aj neetické prirovnania. Na druhej strane sú graficky zaujímavo stvárnené výpovede matky vtedy, keď ich autorka ironizuje („Vecitrebašanovať, opatrovať, stálikopupeňazí, svecamitrebazaobchádzaťakosľuďmi.”). Román však stačí prečítať raz, opätovne sa k nemu vrátiť nie je treba. Číta sa ľahko, nezanecháva v človeku nijakú vážnu významovú a citovú stopu - napodobňuje skutočnosť pripriamo, bez netextového priestoru. Ide o dobre odpozorovaný a realisticky stvárnený príbeh dnešnej rodiny. Prostredníctvom dejových epizód a motívov sa autorke, hoci s trochou didaktizmu, podarilo vypovedať pravdu o tom, že tam, kde prevláda vzťah k veciam a formalizmus v etike, sa napokon rozbíjajú a zanikajú vzťahy i medzi najbližšími.

Obálka knihy (Milan Prekop) napovedá, že text Oľgy Kollovej je v podstate dievčenským, mládežníckym románom. Výtvarník urobil symbol toho, o čo v románe ide. Sú v ňom aj prísne a odvážne názory adolescentky Naste, ktorá chce osobnú slobodu, aby mohla o svojom živote rozhodovať sama.

Výstavbovou zaujímavosťou románu je vkomponovaná teória a tvorba reportáže. Prostredníctvom nej sa vysokoškoláčka Nasťa pozrela na svoje malé mesto už iným, rozumnejším pohľadom, v ktorom je aj porozumenie pre konanie najbližších. Niekdajšia tínedžerka Nasťa uvažuje o domove, o rodičoch a súrodencoch, smúti za svetom, ktorý sa dvojnásobne zrútil predajom rodičovského domu a rozvodom rodičov. Tí, ktorými najviac opovrhovala (matka a brat), sa jej v spomienkovom optimizme vidia byť napokon najkvalitnejší.

Gabriela Rakúsová
Uverejnené v časopise Týždeň