Samko Tále - Recenzia v Knižnej revue

Kniha o cintoríne

Samko Tále

Recenzia v Knižnej revue

Najírečitejší Slováci sa od Sládkovičových čias vyskytujú na Detve,  merajú dva metre, nosia vrkôčiky a valašku, pijú pálené a volajú sa Martin. Hrdina recenzovanej knihy žije v Komárne, meria 152 cm, volá sa Samko, a pije kefír. Jeho stará mama Csonka bola napoly Maďarka a napoly Rómka. Ale po otcovi je z Detvy – vyhlasuje Samko, pričom hrdo tlačí  vozík plný kartónu a starého papiera.

Samko Tále je rafinovaný pseudonym Daniely Kapitáňovej, finalistky prvého ročníka súťaže Poviedka. Samko Tále je maska za ktorú sa autorka skrýva a prostredníctvom ktorej vypovedá veci tabuizované a šokujúce.  Samko Tále je nedotknuteľný a nenapadnuteľný, pretože je mentálne retardovaný. Jurodivý. Svätý blázon. Dieťa dušou i telesnými rozmermi. S krutou naivitou vnímajúce okolitý svet.

Na prvý pohľad je Samko smiešny. Keď mu jedného dňa starý Gusto Rúhe vyveští, že mu je súdené napísať knihu o cintoríne, Samko sa dá do práce. Súka zo seba vety, v ktorých doslovným výkladom vecí a javov obnažuje ich nezmyselnosť. Na rovine slova sa správa ako Švejk. Podobne ako tento český hrdina i Samko pretkáva svoj text množstvom historiek o ľuďoch, ktorých pozná. Na rozdiel od Haškovho románu však historky nie sú oddelené pikareskným sledom príhod hlavného hrdinu. Samko pri načrtávaní svojho príbehu nepostupuje lineárne, ale v špirálach. Využíva refrén – či už v podobe ,,typických slov“, ktoré majú preklenúť pauzy (No áno. A iné) alebo návratných motívov (motív stretnutia s Darinkou Gunárovou), ktoré pri každom opakovaní podliehajú určitej variácii.  Okrem zvýšenia napätia autorka týmto spôsobom text rytmizuje. Akoby sme sa otáčali spolu s kolieskami Samkovho vozíka – chvíľku dole, chvíľku zas dole. Hrk sem, hrk tam. Hrkocú slová. Defekné väzby posúvajú význam do netušených polôh. Slovná hra však len maskuje krutosť reality.  Pretože na druhý pohľad je Samko zlý. Ako škriatok či gnóm. Ako Grassov Oskar Malzerath, rozhnevaný a zatrpknutý malý muž. Samkova zlomyseľnosť  ale nevyrastá z odmietania systému, v ktorom žije. Naopak, hlavný hrdina sa silou-mocou usiluje so spoločnosťou splynúť. Dokázať sebe i ostatným, že je ,,úplne normálny“. Poctivo si plní svoje povinnosti. Vyhráva súťaž v zbere papiera. Poslúcha, aby nebol ,,popoťahovaný“. Miluje dobrú komunistickú stranu a jej dokonale vtelenie Karola Gunára,  ktorému rozpráva všetko, o čom sa len dozvie. Pije kefír, aby mal ,,zdravú života správu“.  Ako správny Slovák tají svoj rómsko-maďarský pôvod po babke a hlási sa len k svojej detvianskej línii. Samkova poriadkumilovnosť je priam neľudská. Umožňuje mu s chladnou tvárou rozprávať drastické historky, na druhej strane však bráni pochopiť originálneho hubárskeho liečiteľa strýka Ota, večne hľadajúceho intelektuála Alfa Nevéryho či extravagantne sa obliekajúcu sestru Ivanu. Takíto ľudia totiž porušujú  normu, robia hluk – a to Samko nemá rád. Nechce byť ,,popoťahovaný“, nevediac, že už dávno funguje len ako bábka v systéme obludnej mašinérie.

V konečnom dôsledku doženie svojho priateľa k samovražde a rozbije vzťah svojej spolužiačky Darinky. Dosah svojich činov si neuvedomuje.  Bol, je a bude šťastný. V hrkote vozíka, ktorý sa valí cintorínom ľudských nádejí, doby šťastných detí a bláznov. Je to hrozné, avšak odsúdenie sa prelína so súcitom.

Napokon – čo ak sme Samkom Tále aj my? Pijete ráno kefír?

Miloš Ferko
Knižná revue, č. 14/2000

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1