Schmidtová Katarína - Nie je čo riešiť

Nie je čo riešiť

Katarína Schmidtová

Katarína Schmidtová sa narodila 16. septembra 1951 vo Zvolene, žije v Kremnici a pracuje ako novinárka. Poviedky doposiaľ publikovala časopisecky, povzbudená ocenením v literárnej súťaži Poviedka pripravuje svoj knižný debut.

Keď prišiel Ďuďo do mestečka, nemal na sebe okrem vyťahaných maskáčov a lacného trička z jedného z naj obchodných reťazcov takmer nič. Ale to predsa nie je problém. A kde nie je problém, nie je čo riešiť.

Otázkou momentálneho imidžu sa nezaťažoval. Nebude tu robiť manekýna, ale slušne podnikať.

Ďuďo prišiel z veľkomesta. Nie že by odtiaľ ušiel pre krach svojho podniku, to nie, ale malé mesto má svoje čaro. V malom meste žijú malí ľudia. Malí ľudia nie sú podľa Ďuďa ani múdri, ani ambiciózni. Nie sú poznačení chamtivosťou, veľa toho nezjedia, veľa nenarozprávajú, takže ani neprezradia… Stačí, že im dáš robotu a zapamätáš si, či pre teba robí chlap, alebo baba. Na mene nezáleží. Túto filozofiu nemal z vlastnej hlavy. Tváril sa však, že pod účesom skrýva najmenej tri filozofie, ktoré ho predurčujú k perfektnému podnikaniu. No bolo by lepšie, keby sa už nekrútil na prahu malebného mestečka, ale vhupol do akcie.

V priepasti za posledným panelákom, kde končilo mestečko, kúpil hotel Smetisko. Blbé meno, ale ani takzvaný hotel nevyzeral vábne. Taká lepenková búda. Asi tri mesiace si škrabal šticu, sediac na barových stoličkách dvoch kolegov z branže. Tiež prišli z veľkého mesta. Prišli, aby rozvinuli tunajší ešte nerozvinutý cestovný ruch. Kúpili hotely, ktoré sa už od staroby klaňali k dlažbám chodníkov. Šikovní architekti, tiež z iných veľkomiest, ich vystreli. Teraz vyzerajú ako haciendy amerických bossov. Koloniálny štýl, pseudobaroko, postrokoko, empír, kefír, upír, zafír, balustrádičky, vežičky… Elegancia!

O štyri mesiace sa už bývalé Smetisko zaskvelo v storakej podobe. Vikiere, vežičky, trávnik na ježka, tenisové kurty, golfové ihrisko. Paráda na štvrtú! A volá sa Štyri tigre. Machrovi, ako je Ďuďo, jeden tiger nestačí!

“Z čoho to, prosím ťa, zaplatíš?” triasla sa strachom jeho žena.

“Papuľka, pokoj, zaplatíme to obaja. Aj ty, aj ja. Každý svojím know-how.”

Papuľka síce netušila, čo je to know-how, ale vedela, čo je úlohou manažérky pre styk s verejnosťou. Ďuďo jej zariadil primerane elegantnú styk-kanceláriu. Zamestnancov prijímala, s klientmi sa stýkala. Prijímať nevedela, stýkanie sa jej nerobilo problém. A kde nie je problém, nie je čo riešiť.

“Ako platíte tunajší personál?” sondoval čerstvý, no predsa ešte štartujúci hotelier u kolegov.

“Bez obáv, naučíš sa…” ťapli ho po pleciach a pri niekoľkých drinkoch to rozobrali.

Dôležitých si Ďuďo pritiahol z veľkomesta, poddaní boli miestni. Topmanažment hotela sa s miestnymi nestretával. A ani nestihol. Dvadsiatka poddaných sa v Štyroch tigroch menila tak rýchlo ako nohavičky v bielizníku čistotnej paničky. Dva-tri dni tvrdej driny, neobmedzený pracovný čas, a kto bol slabší v kolenách, odchod! Pýtať si peniaze? Ani nápad, a za čo? Mohli byť radi, že uvideli luxus z vnútornej strany. Z vonkajšej ho môžu obdivovať, nosom pričapeným na plastových oknách, koľko chcú.

“Už si pochopila, Papuľka, ako sa zarába? No, žiadny problém, len dobré know-how,” nadúva sa Ďuďo.

“Len aby to tvoje knov-hovno vydržalo aspoň po splatenie najvyššieho úveru. A hlavne bez advokáta a bez problému. Aby nebolo čo riešiť...” hlesla s náznakom irónie Papuľka. No, drzaňa drzá, vôbec si neváži ťažko pracujúceho muža!

“Ty sa staraj o styk s klientom, príjemný styk, čo aj s nepríjemným klientom… Ak sa ti chce pri tom grcať, daj si na hlavu noviny!” Žena mu ešte čosi štekla o vulgárnosti, no tento výraz nemala vo svojej hlavnej slovnej zásobe. Takže žiadny problém.

Problém však prišiel. Problém sa volal Cecilka. Kučeravá, krpatá, kyprá a papuľnatá. Blondínka. Ale táto jej devíza sa dala využiť možno pred sto rokmi. Dnes len umocňuje pravdu o blondínkach. Toto si myslí hotelier. Náhoda chcela, že sa musel s problémom Cecilka stretnúť osobne. No tešil sa na to ako krtko na pistácie. V požičanom čiernom obleku, bielej košeli a s imidž dotvárajúcimi slnečnými okuliarami sa vztýčil pred neobvykle odvážnou poddanou.

“Čo chcete?” zahrmel.

“Pracovať u vás. Variť, prať, obsluhovať, upratovať.”

“A čo viete robiť?”

“Všetko a najmä upratovať!” priznal sa problém Cecilka.

“Keby ste mali osemnásť, nebol by to problém.”

“Osemnásťročná vie lepšie držať metlu?” pichla Cecilka.

“Možno nie, ale tá nemusí. A vám by nepomohlo, ani keby ste na nej vedeli lietať,” ukončil pohovor boss. Ale čosi mu šepkalo, aby tú papuľnatú zobral aspoň na skúšobnú dobu. Dobre. Skúsi to s ňou, zmluvu však dostane až po dvoch mesiacoch!

Cecilka makala. Riadila, čistila, hrabala. Umývala po nóbl klientoch nie celkom nóbl ocikané pisoáre, misy, vane. Zbierala gumové zvyšky po ťažkých rozkošiach z nočných pracovných rokovaní.

Jej šikovné pohyby snímala kamera. Kamera bola všade. A Cecilka bola rada, že konečne účinkuje v televízii. Nebola si celkom istá, či hrá vo vychytenej telenovele, no že sa na ňu pozerá topmanažment a možno aj sám veľký boss, jej celkom stačilo. Čudovala sa, že ostatní poddaní odmietajú hrať. Hlupáci, možno ide o utajený kasting a oni sa takto nepremyslene vzdajú kariéry. No to nebol Cecilkin problém. A keď nebol, nebolo čo riešiť.

Poddaní pracovali, nevládali, odchádzali a boli takí ohľaduplní voči začínajúcemu podnikateľovi, že nechceli ani tých dvadsaťpäť korún na hodinu, ktoré si Ďuďo s manželkou odtŕhali od úst, len aby sa postarali o blaho zamestnancov. Peniaze sa akosi čudesne množili. Dokonca aj Papuľka sa už rada podieľala na zisku, stykom s verejnosťou. Nezakrývala si tvár, lebo bohatý klient ani jeho peniaze jej už nesmrdeli. Dokonca už nechodila ani v šuštiakovej súprave, ktorá jej v časoch podnikateľského štartu slúžila ako transparent chudoby a odriekania.

Ďuďo odhodil maskáče. Obliekol sa do solídnej černe a kúpil terénne fáro s nepriehľadnými oknami. No frajer na zjedenie! Bol taký svalovec, že nepotreboval ani osobnú stráž. Načo? Aj tak z auta nikdy nevyjde na väčšiu vzdialenosť ako na skok do hotela, skok do baru kolegov.

Cecilka sa snažila. Ostávala v hotelových kuticiach, neviditeľná, spotená, a vážne sa tešila na mesačnú mzdu. Tučnú obálku. Prvý výplatný termín ju prekvapil. Nedostala nič. Božíčku, za čo, veď je len v skúšobnej dobe?!

“Ale ja potrebujem peniaze, mám rodinu, tri deti,” zdôvodňovala svoju strašnú a pre bossa úplne nečakanú trúfalosť, žiadosť o plat.

“Ženská, vy máte až tri deti? To je nehorázna nezodpovednosť. V dnešnej dobe tri deti. Ste normálna? A to ich mám ja sponzorovať?” vrešťal hotelier. Problém Cecilka sa zahanbil, že zverejnil doteraz utajovanú skutočnosť, mnohodetnosť. Ticho sa odplazil s prísľubom šéfa, že po dvoch mesiacoch, po podpísaní zmluvy, bude aj výplata.

Ďuďo odchádzajúc zavelil: “Nebuďte hysterická!” a potešil sa nečakaným poznaním, ako si rozšíril slovnú zásobu. Frajer prenáramný! V duchu sa predsa trochu namáhal s vyriešením problému Cecilka. Vôbec, ale vôbec nemal v úmysle dlhodobo sa dívať na jej slamené kučery. O zmluve na dobu neurčitú ani reči. Ako ju vyšmariť? Radil sa s kolegami, so ženou. Všetci len, že pritlač na ňu, však ona sa zlomí. Pritlačil.

Vyhodil ju z kuchyne, kde zavše trčala až do večera. Nemá čo robiť nadčasy, on tu nestrpí žiadne socialistické maniere. Je neschopná, nezvláda robotu v pracovnom čase. Večne sa ponáhľa na autobus, akoby bývala prinajmenšom v Pešťbudíne. Hviezda brčkavá, obstarožná! A pritom hniezdi v susednej dedine. Nie, nechce ju tu. Zmluvu neuzatvorí, problémy nepotrebuje!

Cecilka, krpaňa brčkavá, mu však nie a nie vyliezť z hlavy. Ešte si pre ňu privodí chronickú nespavosť.

Opakoval teda ťažký výšplh na barovú stoličku u kolegu. A konzultovali. Ďuďo, a to si už mnohí v mestečku všimli, si osvojil slovník modernej komunikácie pomerne rýchlo. Sprostosti ako schôdzky, rokovania, gremiálne porady nahradil termínom konzultácie. Ale tento pokrok ho veľmi dopredu nepostrčil. Keď sa jeho kolega konzultant dozvedel, ako vlastne k Cecilke prišiel, hodil do pľacu otázku:

“Koľko percent z mozgovej kapacity využívaš? Bežný človek približne desať. Ale mám pocit, že ty, Ďuďo, k bežným nepatríš. Hovoríš dosť komplikovane, viem, svedčí ti to, no k podnikaniu nepotrebuješ slovník cudzích slov.”

A potom mu celkom tradične vynadal.

“Ty magor, Cecilku nemôžeš vyhodiť, keď je u teba cez úrad práce. Uzavrite zmluvu! Za tú krpaňu dostaneš sedemdesiat tácov. Potom ti bude zo dva roky znášať zlaté vajcia. No a keď to vzdá, lebo všetky to doteraz vzdali, vydodajú ti cez pracák novú. Ako chceš zarobiť, prečo si pod účes nevtrepeš už navždy to čarovné: úspech, to je dobré know-how. Vidno, že tomu zatiaľ how-no rozumieš,” dupal na Ďuďa kolega-konzultant.

Štvortigrovému hotelierovi sa sivá hmota pod lebečnou kosťou pomrvila, čím sa dalo do pohybu i jeho ochabnuté myslenie. Krátko po tejto významnej udalosti sa pred doteraz nechcenou poddanou zlomil v páse.

“Cecilka, zmluvu uzatvoríme. Ste dobrá, pracovitá, ste najlepšia, krásna,” hopkal Ďuďo okolo blondínky. No dobre, že sa nezakoktal chválami. Privolal dav ostatných poddaných a priamo pred nimi ju vyniesol na Olymp k samotnému bohu pracovitosti, ako príklad. To isté vyžadoval i od vystrašených a uťahaných upratovačiek, pomocníčok v kuchyni, servírok, údržbárov, kosca trávy a krtka záhradného-golfového. Jasné že poslúchli. Okrem krtka, ktorý bol slepý, teda neocenil pôvaby práve zrodenej celebrity Cecilky.

Ale čo ako vysoko vyhadzoval Cecilku do výšky rozjasaný dav, čo ako sa jej koril sám veľký Ďuďo, situácia sa nečakane…

No nechajme prehovoriť samotný urazený, brčkavý problém.

“Nie, už je neskoro, nechcem u vás pracovať,” vyhlásila Cecilka.

“Prečo, veď aj pri snímaní priemyselnou kamerou som sa presvedčil, že ste najlepšia.”

“Práve pre tú kameru! Nemala som toľko priestoru ako títo tu. Mnohé moje prednosti sa na obrazovke neukázali ani v sekundových záberoch. A zo šatne, kde som si dala na prezliekaní obzvlášť záležať, a bolo sa na čo pozerať, nebolo odvysielané zhola nič. A práve to zhola malo svoju silu! Podcenili ste vkus diváka, prehliadli moje najkvalitnejšie kvality. A nedodržali štandardnú minutáž ani pri mojom pracovnom nasadení v úlohe masérky. Fuj, opovrhujem vami! Iní si zahrali oveľa častejšie a v dlhších epizódach. A keď ste ma aj kamerovali, tak skoro vždy bez upozornenia. Nemohla som sa upraviť, nestihla som využiť služby hotelového maséra, kaderníka ani imidžmejkra. Čo si myslíte, že som obyčajná komparzistka?” vrieskala urazená Cecilka.

Ďuďovi prdli nervy. Kašľal na nedávne konzultácie, zabudol na výhody uzatvorenia zmluvy.

“Zmiznite! A na mzdu zabudnite. Pred dverami mám dvesto blondínok.”

Papuľka dostala kolekciu zlatých šperkov. Nič závratné, také čačky. Od koho? Predsa od Cecilky. Za dvesto hodín pred kamerou. Pohŕda malým honorárom gestom veľkej hviezdy.

Aká to šľachetnosť voči štvortigrovým!

Veľká kučeravá kráča krátkou uličkou malého mesta. Z blízkeho hotela vybehol šéf.

“Pani Cecilka, počkajte, prosím. Neboli by ste ochotná pracovať v mojom prosperujúcom podniku?”

“Máte televíziu?” opýtala sa nestrácajúc čas blonďavá star.

“Jasné, môžete sa presvedčiť,” poskakoval okolo nej čiernoodetý a vtiahol ju do hotela. V pracovni ligotajúcej sa sklom, kovom a mramorom blikalo na Cecilku niekoľko monitorov. Krátko na ne pozrela a dlhým pohľadom prepichla veľkého prosiaceho.

“Nie, nie. V čiernobielych filmoch neúčinkujem. A keď sa tak pozerám, nevidím sa ani na jednej obrazovke. Takže nie je čo riešiť.”


Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

SME 27. 5. 2005
KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1